Mal väčšie srdce

Azda sa už povedalo, napísalo všetko, azda netreba ďalej hodnotiť a vydávať svedectvá... Väčšinou sa nám totiž nedostáva už dostatok výrečných slov, aby sme vzdali poslednú úctu človeku, ktorý nás viac či menej formoval. Mnohí mu kdečo vyčitovali, mnohí zatracovali, mnohí ctili a milovali - nikoho však nenechal ľahostajným. Július Satinský bol totiž človek mimoriadneho rozhľadu, ktorý siahal od divadla cez výtvarné umenie až k hudbe a literatúre. Miloval predovšetkým ruskú literatúru a poznal ju ako málokto. Obdivovali sme jeho divadelné herectvo, „voľkajúce si“ v gestickom, mimickom i intonačnom detaile - či už to bol Salvatoreho Stalin, Čechovov monológ O škodlivosti tabaku alebo jeho Jubileum, Jakub v Kunderovom a Diderotovom Jakubovi a jeho pánovi. Nesmrteľné sú jeho filmové postavy a postavičky. Patril k tým, o ktorých nemožno hovoriť v dobrom, ale iba v tom najlepšom. Kedysi, ešte v roku 1969, sa vyznal, že verí, že v každom človeku sú skryté dispozície na vnímanie krásna a „smiešna“. Veď predsa stačí vojsť do trinástej komnaty, otvoriť okno dokorán a tam v diaľke zazrieť onú povestnú tmavofialovú farbu filozofie. A vtedy stačí stiahnuť roletu a človek zostáva sám so smiechom. Bol iný než ostatní, nikto sa mu nepodobal, ani nemohol. Bol to renesančný človek, tak ho charakterizovali mnohí. Bol osobnosťou najčírejšou... vo svojej podstate.

Pri stretnutí s ním mal človek chuť zvolať biblické Ajhľa, človek. Nebol len hereckou legendou, ale aj človekom, ktorý každého očaril svojou múdrosťou a nadhľadom. A nebál sa vysloviť i slová vážne a potrebné. Každý umelec by mal mať mravné poslanie. Mal by byť angažovaný, ale len v zmysle vlastných morálnych a etických princípov. Vždy, keď svet opustí niekto, koho sme si vážili, koho sme mali radi, akoby odišiel kúsok z každého z nás. A tak namiesto... zbohom pán Július Satinský... spomínajme na človeka, ktorý mal väčšie srdce než ostatní a ktorý mal na rozdávanie viac, než si ktokoľvek môže predstaviť.

Eleonóra Bujačková