O čo by malo ísť?

Peter Kasalovský

Nedávno, možno to budú aj dva roky, som si vypočul v rozhlase rozprávanie L. Haverla o živote súčasnom aj minulom. Pripomenul si, že keď bol chlapcom, tak za ním chodil jeho otec a zhasínal svetlo. Vyjavil to, že vtedy túžil, aby raz mohol svietiť naraz vo viacerých izbách. Želanie sa mu splnilo, ale, ako dodal, tak sa aj čoskoro odstane. Keď nie v tom čase, tak dnes chodíme ako naši rodičia po svojich bytoch a zhasíname. Podľa všetkého prichádza, a možno aj prišiel opäť ten čas, že svetlo a teplo sú pre jeho generáciu, aj tú moju, prípustnými iba v jednej miestnosti. Ako však vnímať, že musíme obmedziť také symboly života ako svetlo a teplo?

Ten náš priemer si však dokáže všetko zdôvodniť, a to najmä vďaku tomu, že je pod tlakom okolitej biedy a nesmiernej agresivity, bezmorálnosti, kriminality aj zločinnosti, ale aj strachu zo straty svojho džobu. Je náchylný radšej veriť, ako neveriť, že všetko sa raz na dobré obráti, alebo sa čičíkať až živiť takou nádejou, že odriekanie bude na prospech detí, vnukov a vôbec potomkov. Aj to tu už bolo, že sme „prácou bojovali“ za mier a svetlejší zajtrajšok. A predsa sa ten priemer, teda viac ako štyri pätiny obyvateľstva, rozhodol pre zmenu. Teraz bude musieť pritlačiť na jej vodcov, ktorým sa ciele tej zmeny stali relatívne rýchlo viac-menej neznámymi, ba až neprijateľnými.

Malo by už ísť predsa o človeka - občana, o lepší poriadok a takpovediac väčšiu mieru sociálnej spravodlivosti v spoločnosti v porovnaní s minulosťou. Teda o pravidlá hry, a nie o veľkú hru politikov a kvázipolitikov na natieračov ružovej farby. Bola a našťastie aj dnes je tá väčšina za transformáciu, ale s rozumnou perspektívou. Takú, aby sme mohli svietiť opäť raz, obrazne povedané, a podľa možnosti za nášho života, aspoň vo dvoch izbách. Nie o dvadsať - tridsaťpäť rokov, ale počas nášho produktívneho života. Pre istotu dodajme, že v priemere, a preto treba nájsť, konečne sa postarať o know-how, ako byť hospodársky silnou republikou, v ktorej úspešnosť bude cenená, a nie bazárom v koloniálnom štýle.

Je zrejmé, že o slovo sa zatiaľ nederú vo veci pôvodných či proklamovaných cieľov režimovej zmeny tí, ktorí si zachovali tvár (čo tam po niekoľkých oderkách!), ktorí majú nepokazený žalúdok a bezproblémovú chrbticu, a ktorí si vydreli úspešnosť svojím rozumom a predovšetkým schopnosťou nepoddávať sa. Prichádza čas, aby väčšie slovo mali tí, ktorí pri tvorbe reálnych, a nie fiktívnych hodnôt, sú úspešní. Majú totiž zodpovednosť za to, aj keď mnohí o nej nechcú ani počuť, kedy sa začne črtať v tom našom slovenskom priestore silná ekonomika, a teda aj radostnejší život pre tú väčšinu. Väčšina vždy túži po normálnom živote v reálnom čase, a keď sa jej ho nedostáva, tak sa stáva najprv mlčiacou a postupne aj nespoľahlivou pre politikov.

To, čo naznačil železničiarsky štrajk, je naozaj výstrahou pre vládnych politikov. Majú konflikt s väčšinou, pretože nevnímajú jej potreby, a tie sú, aj v tomto prípade, podľa mnohých odborníkov so sympatiami k vládnej pravici, riešiteľné (!). A chtiac-nechtiac si treba priznať, že by si trebárs taká problematika železničnej dopravy zaslúžila aspoň toľko pozornosti zo strany vládnej garnitúry ako tá melodráma, či skôr tragikomédia s otvoreným koncom, pokiaľ ide o jej vnútornú dôveru-nedôveru...

Peter Kasalovský