Zázrak z Kanady

Zázraky sa dejú. Hoci Mira ihneď po svojom narodení nespoznala teplo inkubátora, ale mínus trinásťstupňové mrazy v špinavej handre na betónových schodoch, predsa prežila. V kanadskom Toronte sa zima s ľuďmi nemazná. Ani matka maličkej Miry, 41-ročná bezdomovkyňa, sa so svojím bábätkom nemaznala. Už ani nebude. Krkavčia matka pôjde do väzenia (konečne nejaká adresa) a bábätko z nemocnice možno k adoptívnym rodičom s vyvinutejším zmyslom pre zázrak života. Neprichodí nám súdiť matku nehodnú tohto pomenovania, lebo nevieme, aké pohnútky ju viedli k jej bezcitnému činu. Môžeme sa len začudovať ľahostajnosti k bezmocnosti „človečieho klbka“, ktoré je odkázané na každý teplý dotyk a teplý úsmev dospelého človeka. A hovoriť spolu s Kanaďanmi, že sa stal zázrak. V takej zime šance na prežitie dojčiat sú nulové. Nájdené, tíško fňukajúce dievčatko s neodstrihnutou pupočnou šnúrou po privezení do nemocnice malo telesnú teplotu iba 20 oC. Brr, zima len pomyslieť. Lekárov ohromila odolnosť bábätka. Možno je predurčené na veľké činy... Meno Mira, dostalo podľa slova Miracle. Zázrak. Nomen-omen? Fakt je, že ľudia ju už teraz majú radi a chcú jej pomôcť a v Toronte dokonca vznikla zbierka na financovanie jej vzdelania. To, že ju opustila jej matka, je možno dobre. Znie to strašne. Ako z lacného románu. Je to len ďalší z mnohých príkladov odložených novonarodeniat. Tentoraz, našťastie, so šťastným koncom. Nie ad acta...

(jnk)