Limitované hranice optimizmu

Pôvodný scenár mal pre mužov takmer likvidačný podtón

V nedávnych prípravných stretnutiach basketbalisti Slovenska s reprezentáciou Švédska ani v jednom nezaznamenali víťazstvo. Tréner našich mužov Ľubomír Urban poznamenal: „...mali sme aspoň v jednom z odohraných zápasov aj na víťazstvo, no v rozhodujúcich okamihoch, keď bolo treba hrať rozumnejšie v útoku, nám práve tento aspekt hry chýbal.“ Pozvať si Švédov na testovanie súčasnej úrovne basketbalového umenia vybratých hráčov bol šikovný ťah. Súper sa dlhodobo pripravuje na európsky šampionát, ktorý sa v septembri uskutoční na jeho pôde a vyspelosť jednotlivcov je porovnateľná s našimi najlepšími hráčmi.

„Prednosťou švédskych basketbalistov bola zohratosť, ktorá sa prejavovala najmä v kľúčových momentoch stretnutia. Jednoduché kombinácie vzájomnej predvídavosti pohybu vedia lepšie zvládnuť ako moji zverenci," bilancoval Ľubomír Urban. Slovenský tím mal už v základnej zostave nových hráčov. Gavláka na rozohrávke a krídelníka Lukjanca, bývalého dlhoročného hráča Pezinka. Ten teraz pôsobí v rakúskej lige. Nielen títo dvaja, ale aj ďalší potrebujú asi dlhší čas na to, aby zvládli mentálnu súhru na palubovke a vedeli dať loptu v správny moment na správneho strelca, ktorý vie príležitosť premeniť na body.

Podľa slovenského kormidelníka chýbali družstvu dvaja hráči pôsobiaci v druhej nemeckej lige, kľúčová postava tímu Svitek a rozohrávač Gavel. Je istotne dobré, ak tréner môže

skúšať širší káder

družstva, základ by však mal byť pohromade vždy, pretože na jeho súhre sa láme chlieb v každom rozhodujúcom okamihu zápasu. Nemecké kluby nám ani jedného z nich nepustili, a to už nepripomíname neúčasť najlepšieho Martina Rančíka z talianskej ligy. „Aj budúcnosť prinesie situácie, že zdravotný stav neovplyvníme a musíme sa pripravovať, ale tiež hrať, za takých podmienok, aké život prinesie. Napríklad Andruška rovnako patrí ku kľúčovým osobnostiam tímu, no momentálne chýbal práve pre zranenie," realisticky hodnotí slovenský tréner problematiku kompletnej účasti adeptov na reprezentačný dres.

Slovenský mužský basketbal nezažil - na rozdiel od žien - radosť z účasti na niektorom vrcholnom podujatí. Naopak, v európskom kontexte klesol až do podpalubia, do spoločnosti basketbalovo nezaujímavých krajín, čo si história tejto hry pod Tatrami nezaslúži. Je vidina svetlejších časov na obzore? „Profesionálny vzťah k mojej úlohe mi káže byť optimistom, myslieť si však môžem všeličo. Sme v štádiu hľadania cesty na zlepšenie herného prejavu a výsledkov slovenskej reprezentácie. Môj optimizmus vyviera z toho, že sa uberáme cestou budovania reprezentačného tímu. Uvažovalo sa totiž aj o takej alternatíve, že sa jednoducho nebude nič robiť a niekedy v novembri niekto nominuje trénera, ktorý si postaví družstvo a bude s ním hrať kvalifikáciu. Toto je už minulosť, snažíme sa cieľavedome pracovať s tým, čo máme k dispozícii a uvidíme. V každom prípade je pre náš basketbal podstatne

lepšia táto cesta,

ako keby sme postupovali podľa pôvodného scenára.“

V slovenskom tíme nie je veľa priestoru pre hráčov z domácej ligovej súťaže. Filozofia budovania národného tímu postavená na legionároch má ale značné riziká. V mnohých prípadoch hráči nemienia reprezentovať krajinu, ak nemajú splnené podmienky, na ktoré sú zvyknutí v zahraničných kluboch. Tie zase neradi riskujú zranenia svojich zamestnancov. Aj nasadenie hráča práve z tohto dôvodu býva spravidla iba na pol plynu. Ľ. Urban sa tejto hrozby zrejme neobáva, naopak, podporuje odchody hráčov za hranice nášho štátu. „Zjednocujúcou sa Európou sú dvere von stále viac a viac otvorené a budúcnosť je v tomto smere ešte viac naklonená tým, čo chcú poznať a skúsiť legionársky chlebíček. Som presvedčený, že kvalita hráča v cudzine rastie, nie je zabetónovaný v domácej súťaži a každý ambiciózny basketbalista musí hľadať spôsob, ako sa konfrontovať so špičkovými hráčmi Európy. Boli sme svedkami obdobia, keď dobrí hráči mali takmer rovnako skvelé podmienky doma, avšak výkonnostne nerástli a vieme, kde sme skončili. Od nula desať (čo v reči trénera Urbana znamená, že sme nevyhrali ani zápas, pozn. red.) až po nepostúpenie z predkvalifikácie, a to je naozaj hanebné. Moje predpoklady hraničia takmer s istotou, že súčasná generácia, rozpŕchnutá po starom kontinente, môže pri dobrej konštelácii okolností prelomiť to zakliatie, v ktorom sa momentálne slovenský basketbal nachádza.“

Optimistické slová trénera, ktorého už roky sprevádza povesť nekompromisného realistu, podporujú podľa jeho slov samotní hráči prístupom k šanci reprezentovať. Cítiť, že sa chcú podieľať na budovaní nového tímu a kolektív ovláda duch tvorivosti i ochoty dosiahnuť čosi viac. Je teda možné, že sa naozaj slovenský basketbal pozdvihne z prachu zabudnutých? „Naša súčasná predstava, túžba a

možno reálny cieľ

je, aby sme v kvalifikácii neskončili s nula desať bilanciou. Či to bude jeden deväť, alebo dva osem, to už necháme na vývoj situácie okolo národného tímu a na priebeh kvalifikačných bojov. Teraz sa musíme sústrediť na súčasnosť, riešiť malé problémy - aj napríklad ako zapracovať bývalého ukrajinského hráča Lukjanca, teraz už Slováka, do nášho národného družstva - a postupne skvalitňovať to, čo máme v rukách. ”

Niekomu sa môže zdať jedno či možno dve víťazstvá minimalistickým predsavzatím. Prakticky to totiž znamená, že ani na ďalších majstrovstvách Európy slovenská vlajka viať nebude. „Nie sú u nás vytvorené také podmienky v príprave hráčov a hlavne u mládeže, aby sa uchovala kontinuita výchovy kvalitného basketbalistu. Dobrá reprezentácia sa nedá budovať iba na jednotlivcoch náhodne pozbieraných v istom okamihu, kvalitný reprezentačný tím musí mať podhubie, z ktorého vyrástol. A to je súčasný problém nášho športu, ten sa totiž už dlhé desaťročie dostal na okraj záujmu našej spoločnosti,“ tvrdí Ľ. Urban. Optimizmus súčasného kormidelníka národného tímu v kontexte vypovedaného má dosť striktne určené hranice.

Martin Sládek