Miloval futbal a formulu

Posledný kráľ histórie priemyslu a športu

Keď v júni 1999 vtedajší predseda MOV J. A. Samaranch vyhlásil, že Zimné olympijské hry 2006 sa uskutočnia v Turíne, nik nepochyboval, že za víťazstvom severotalianskeho mesta stojí najmä rodinný klan Agnelliovcov. Známa rodina, ktorá drží priemyselné opraty na Apeninskom polostrove, je už dlhé desaťročia hlavným mecenášom talianskeho športu. Angažovala sa najmä vo futbale a vo formule 1. Aj pre členov MOV sa podpis vodcu rodiny - Giovanniho Agnelliho - pod kandidatúrou Turína stal najlepšou zárukou.

Prvá láska

„Pokiaľ budem živý, Juventus bude stále nerozlučiteľnou súčasťou mojej rodiny. No a potom? Ešte pred mojím odchodom urobím všetko preto, aby sa toto puto medzi Juve a mojou rodinou nikdy nepretrhlo,“ vyhlásil nedávno nestor talianskeho športového sponzorstva, otec rodiny Agnelliovcov - Giovanni, národom nazývaný Gianni. Zamiloval sa do futbalového Juventusu. V 26 rokoch sa stal jeho najmladším prezidentom a 55 rokov mu bol oporou. Slávil s ním 14 národných titulov. Rukopis G. Agnelliho cítiť nielen v hospodárení tímu, ale aj v kádrovom obsadení. Nikdy sa netajil láskou k veľkým športovým hviezdam a túžbou vytvárať ich. Aj jeho zásluhou sa zrodili dve výrazné postavy svetovéhošportu. Z celého zástupu hviezd Juventusu, si Agnelli vytvoril až otcovský vzťah s Michelom Platinim. „ Jeho veľkoleposť bola rovnomenná s jeho jednoduchosťou. Dal mi veľmi veľa, naučil ma rešpektovať život,“ priznáva Platini.

Ferrari a Michael

Druhou „láskou“ bola stajňa Ferrari, ktorú si kúpil v čase jej krízového obdobia v roku 1969 a Michael Schumacher. Majiteľ Fiatu a Ferrari G. Agnelli trval na angažovaní Schumachera a vytváraní mu najideálnejších podmienok. Pred pretekmi si len od Michaela nechal v boxoch prezrádzať každé tajomstvo jazdy, otočenie volantu, každý detail Ferrari uháňajúceho za triumfami.

Posledný káľ

Koncom minulého týždňa srdce 81-ročného Gianniho Agnelliho dotĺklo naposledy. Taliansko zosmutnelo. Odišla osobnosť zapísaná veľkými písmenami do histórie štátu. Pre mnohých Talianov bol Gianni Agnelli „posledným kráľom republiky“. Ľudskosťou, porozumením pre potreby obyčajných ľudí, ale aj vernosťou podnikom, ktoré vlastnil, láskou k športu a štedrosťou tam, kde si to národ zaslúžil, si získal celý Apeninský polostrov. S automobilikou Fiat dobyl svetové trhy a auto stalo sa synonymom kvality a krásy.

Dirigent priemyslu

Gianni Agnelli bol advokátom. Vedenie firmy prevzal po starom otcovi, zakladateľovi podniku, v roku 1956. Mal 45 rokov a riadenia sa ujal razantne. Zaviedol novú orientáciu a zmenil mentalitu vedenia podniku. Pracoval aj 20 hodín denne, s občasným odskočením si v helikoptére na obednú prestávku na lyže v Sestriere. V riadiacej funkcii zotrval do roku 1996, odvtedy až do smrti bol čestným prezidentom. Stal sa dirigentom kapitalizmu v krajine, ktorý neskrývane inklinoval ku kolektívnym záujmom. Obohatil priemysel, finančníctvo a ekonomiku doma i v zahraničí. Vytvoril si zvláštny vzťah s USA. Jeho názory rešpektovali americkí prezidenti. Neváhal otvoriť fabriku ešte v komunistickom Sovietskom zväze. V 90. rokoch mal pod sebou vyše 100 000 ľudí pracujúcich pre Fiat v 65 štátoch sveta. Do posledného momentu mal v dôležitých rozhodnutiach hlavné slovo. Aj krízu Fiatu vyriešil, keď uzavrel dohodu s General Motors. Tým zabránil masovému prepúšťaniu ľudí.

V poslednom rebríčku najbohatších občanov Talianska bol G. Agnelli na 11. mieste s celkovou sumou 13 759 132,77 eur. Spoločnosť Giovanni Agnelli & C. Sapa vytvoril v roku 1987. Prostredníctvom nej jeho rodina kontroluje Fiat a teraz prejde pod správu mladšieho brata Umberta, zatiaľ čo 26-ročnému vnukovi Johnovi Elkannovi bolo zverených 30 % rodinného kapitálu. Život G. Agnelliho trpko poznačila smrť otca keď mal 43 rokov, smrť 33-ročného synovca (predurčeného následníka Fiatu) a pred dvoma rokmi samovražda syna. Prekonal to a svoje dni si vychutnal. Lyžoval, jazdil na koni, plavil sa na lodiach. Bol mužom veľkej elegancie a štýlu. Mal blízko i k literatúre a umeniu, do ktorého bol ochotný bez váhania investovať milióny, ako do športu.

Gianni Agnelli mal vždy blízko k ľuďom naokolo, k robotníkom, hráčom, pretekárom. Vedel sa s nimi porozprávať, podať ruku, uštedriť úsmev. Národ si ho vážil Preto ani neprekvapuje, že ani nie týždeň po jeho smrti idú pomenovať turínsky „Štadión pod Alpami“ na „Štadión Giovanniho Agnelliho“.

Monika Torri, Miláno