Rodina musí prvá podať ruku

Samospráva môže a musí pomáhať svojim na pomoc odkázaným občanom

Ešte tento mesiac sa pod záštitou ministra práce, sociálnych vecí a rodiny uskutoční konferencia, ktorá si kladie za cieľ položiť základy kvality sociálnych služieb. „Je to veľmi citlivá, neprebádaná a zatiaľ aj nekontrolovateľná činnosť,“ hovorí Oľga Reptová, poradkyňa ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. Podľa jej mienky je dnes situácia priaznivo naklonená úsiliu dosiahnuť zmenu aj v tejto oblasti a zaviesť podľa vzoru Českej republiky štandardy kvality sociálnych služieb. Ide o prvý schodík na ceste ako dosiahnuť spokojnosť občanov, poberateľov služby, smerujúci k zabezpečeniu kvality života. Obsahom štandardov kvality má byť podľa O. Reptovej predovšetkým opis kvalitnej sociálnej služby. „Bude to súbor merateľných a overiteľných kritérií. Definujú poslanie, cieľovú skupinu, používateľov - poberateľov, kapacitu, postupy, spôsoby zabezpečenia práv poberateľov služieb, spôsoby a princípy poskytovania služieb a ostatné vnútorné pravidlá,“ vysvetľuje poradkyňa ministra. „Vynára sa problém, kto bude kvalitu kontrolovať,“ dodáva. „Či máme napríklad dostatočný ľudský potenciál. Tieto otázky sa podľa O. Reptovej premietnu aj do

nového zákona

o sociálnych službách, ktorý má ministerstvo v pláne predložiť do konca roka. V súčasnosti občania najviac využívajú prepravnú a opatrovateľskú službu v domácnostiach, ktorej sa teraz moderne hovorí - služba v teréne. „Do roku 2002 tieto služby v prevažnej miere zabezpečoval štát,“ komentuje O. Reptová, „a to napriek tomu, že po roku 1990 nastalo veľmi výrazné oživenie mimovládneho sektora v tejto oblasti. Domovy dôchodcov či penzióny sa najčastejšie využívali a boli žiadané v období pred rokom 1989. Boli obyčajne veľkokapacitné a excentricky situované, takže občan z južného Slovenska sa ľahko ocitol v domove dôchodcov na východnom Slovensku a naopak, pričom dochádzalo k vytrhnutiu z rodinného prostredia.“ Moderným trendom však je budovanie malokapacitných, geograficky a finančne dostupných zariadení. „Podľa zahraničných skúseností je možné prevádzkovať a dosiahnuť

hranicu efektívnosti

domova dôchodcov či penziónu už od spádovej oblasti 10-tisíc občanov,“ dodáva O. Reptová. Záleží však na tíme, ktorý sa na prevádzkovanie podujme, ako si zmonitoruje terén, pripraví podnikateľský plán a zapojí aj ďalších aktérov - podnikateľské subjekty, samosprávu i štátny sektor. Samosprávne kraje, ktoré vznikli 1. januára 2002, sú zodpovedné za rozvoj sociálnych služieb na svojom území. Mali by predložiť a zabezpečiť občanom a voličom program, ktorý by jasne deklaroval, že sa chcú tejto úlohy zhostiť. „Zatiaľ som však veľa progresívnych prvkov v týchto dokumentoch nenašla,“ podotýka O. Reptová. „Možno najviac v Košickom samosprávnom kraji.“ Poradkyňa ministra si napriek tomu myslí, že treba mať trpezlivosť, veď je pred nimi veľa práce. Dôležité podľa nej je, aby dokázali intenzívnejšie spolupracovať s mimovládnymi organizáciami, pretože len na základe aktívnej spolupráce a partnerstva je možné dosiahnuť skutočnú kvalitu života aj v poskytovaní sociálnych služieb. Aj občan si však nevyhnutne musí uvedomiť, že zodpovednosť za svoje zdravie a kvalitu života v starobe, aj o svojich blízkych,

musí prebrať

na seba. Až keď preukáže, že jeho majetkové pomery sú veľmi slabé, môže sa uchádzať o pomoc obecnej samosprávy. Obec, ak mu nebude môcť vyhovieť, požiada o pomoc samosprávny kraj. „Pritom bude zachovaný inštitút právnej ochrany pred platením úhrady za službu neprimeranej príjmovým a majetkovým pomerom poberateľa či rodiny,“ zdôrazňuje O. Reptová sociálny rozmer pomoci občanom. Na otázku, či je reálne, aby sa bezdetný a nemajetný dôchodca presťahoval do domova dôchodcov alebo penziónu a aby mu na to stačil jeho dôchodok, podotýka poradkyňa ministra, že prvou prekážkou sú nedostatočné kapacity týchto zariadení. Predpokladá sa zaangažovanosť susedov, ktorí budú riešiť starčekov problém cez starostu obce a vyšší stupeň samosprávy. Dodáva však, že nie vždy je potrebné sa sťahovať. „Je tu možnosť opatrovateľskej služby na úrovni samosprávy. Viem, že práve takéto prípady riešia starostovia obcí veľmi úspešne. Aj preto im stále dôverujem vo veci decentralizácie sociálnych vecí.“ Hoci zatiaľ len veľmi sporadicky slúžia osamelým občanom aj denné či týždenné stacionáre, v ktorých je zabezpečené najmä stravovanie a denná starostlivosť, ďalej vývarovne

s odvozom stravy

aj práčovne pre osamelých a nevládnych. V prevažnej miere zriaďujú a prevádzkujú tieto zariadenia samosprávy alebo neštátne subjekty. Ak občanov dôchodok nestačí na úhradu za služby, prichádza na rad možnosť finančnej výpomoci od obce alebo štátu. „To je parketa pre sociálne poradenstvo, ktoré nemáme vôbec pokryté a funkčné tak, ako by sme si predstavovali,“ poukazuje O. Reptová na príležitosť pre samosprávy, ale aj pre občanov odborne spôsobilých sa rekvalifikovať a najmä ochotným pomáhať svojim spoluobčanom.

Zuzana Krútka