Najdlhšie konflikty súčasnosti

Ľudstvo zdedilo z minulého storočia vážne spory

Známy Westermannov lexikón krízových oblastí sveta, vydaný v Nemecku v roku 1996, uvádza, že iba v rokoch 1945 - 1995 vypuklo viac ako 190 vojen, do ktorých bolo zatiahnutých 105 štátov. Od vydania lexikónu do konca 20. storočia však ešte nejaké vojny pribudli (Etiópia - Eritrea, hraničný spor medzi Peru a Ekvádorom, interetnický konflikt v bývalom Zaire, do ktorého je namočených viacero štátov, nový palestínsko-izraelský svár, atď.). Uplynulé storočie sa teda oprávnene - aj napriek úžasnému pokroku ľudstva na poli vedy a humanistického myslenia - do dejín zapíše predsa len ako storočie vojen. Storočie ničenia. Môžu za to dva veľké celosvetové konflikty, stovky lokálnych, ale nemenej ničivých vojen a násilím poznačené dekolonizačné hnutia, ktoré po zavŕšení svojho cieľa - získaní nezávislosti - mnohokrát vyústili do ešte väčších bratovražedných bojov.

Glóbus plný vojen

Ak by sme sa pozreli na glóbus a vyznačili zástavkami miesta, kde hovoria zbrane a snažili sa vypátrať, v ktorom kúte sveta najdlhšie trvá ozbrojený konflikt, prvenstvo by bezo sporu pripadlo Kolumbii. Pravdaže, ak si odmyslíme skutočnosť, že medzi oboma Kóreami - komunistickou na severe a kapitalistickou na juhu - od roku 1953 vládne iba prímerie a mier vôbec nebol vyhlásený. „Striebornú medailu“ by si zaslúžil Vietnam, kde sa v minulom storočí v dvoch po sebe nasledujúcich vojnách bojovalo dlhých 29 rokov a hneď po ňom Kambodža, kde teror trval 28 rokov. Konflikt, ktorý však pretrval dodnes, poznačuje Angolu - 27 rokov nemieru. Nasleduje občiansko-etnický konflikt na Srí Lanke, kde súperiace strany bojujú 19 rokov, pripomenúť môžeme 17 rokov trvajúce očianske vojny v Mozambiku (1975-1992) a Etiópii (1974-1991). A potom treba spomenúť otázku Kašmíru, ktorá zamestnáva Indiu a Pakistan ešte od roku 1947, intenzívne však za posledných 13 rokov. Z hľadiska časovosti treba spomenúť desaťročný konflikt medzi Iránom a Irakom, ktorý je už minulosťou, stále aktuálna je však občianska vojna v Sudáne - trvá už 9 rokov - a rivalita medzi somálskymi klanmi, ktorá už 8 rokov pľundruje túto východoafrickú krajinu. Toľko rokov trvala aj francúzsko-alžírska vojna, ktorú dodnes niektoré francúzske zdroje ani nechcú označiť za vojnu. Alžírsko si však aj samostatne, od roku 1993, píše vlastnú krvavú kapitolu v rámci bojov vládnych jednotiek proti islamským fundamentalistom. Každodenné spravodajstvo nám pripomína, že zabudnúť nemôžeme ani na palestínsko-židovskú „neverending story“, ktorá má svoje korene ešte v roku 1947, ale čisto palestínsky sa prejavila v osemdesiatych rokoch a najmä posledné dva roky zvyšujú bilanciu obetí na oboch stranách sporu.

Západnú Európu dlhodobo trápi násilie v severnom Írsku a separatistické chúťky Baskov.

PALESTÍNA

Izraelsko-palestínsky, v širšom ponímaní izraelsko-arabský spor sa stal aktuálnym po druhej svetovej vojne v roku 1948, keď sa veľmoci rozhodli založiť štát Izrael (napätie medzi arabskou a židovskou zložkou obyvateľstva pravdaže existovalo dlho predtým a citeľné bolo už po I. svetovej vojne a najmä v tridsiatych rokoch 20. storočia) a bývalí kolonizátori, Briti akosi pozabudli, že Palestíne v roku 1939 sľúbili do desiatich rokov nezávislosť. Všetky štyri arabsko-izraelské vojny sa priamo či nepriamo týkali aj Palestínčanov. Ak chceme sledovať iba čisto palestínsko-židovské „ťahanice“, môžeme ich vystopovať napríklad v roku 1987 v čase prvej intifády, palestínskom povstaní proti Tel Avivu, ktorá trvala do roku 1992. Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP) v sedemdesiatych rokoch fungujúca v exile, pripomínala túžbu Palestínčanov po vlastnom štáte rôznymi teroristickými akciami a 15. novembra 1988 vyhlásila vlastný štát - Palestínu, ktorej prezidentom sa stal Jásir Arafat. Ak začiatok deväťdesiatych rokov bol v znamení zmierovacích rozhovorov medzi Izraelom a OOP, čo nakoniec v roku 1993 vyústilo do tzv. Izraelsko-palestínskej dohody (obmedzená palestínska samospráva) a v roku 1996 do ďalšej sľubnej dohody, koniec tejto dekády už bol v znamení rastúceho napätia. Sľuby zostávali sľubmi, rokovania stagnovali, vznik Palestíny sa odkladal, na oboch stranách boli (a sú) skupiny bojkotujúce zmierenie a potom 28. septembra 2000 vypukla druhá intifáda, trvajúca dodnes. Za viac ako dva roky na oboch stranách konfliktu zahynulo už viac ako 2770 ľudí (z toho 2042 Palestínčanov). Židovský štát bojuje za pomoci armády, tankov, vrtuľníkov, rakiet a buldozérov. Palestínčania najčastejšie hádžu kamene, ale veľmi často sa stávajú „samovražednými strojmi“ v kaviarňach, na námestiach, obchodoch a diskotékach. Stávajú sa atentátnikmi na židovských vojakov a osadníkov. Čerstvý projekt USA, Ruska, OSN a EÚ vypracoval časový plán pre Blízky východ, ktorý má spravodlivo a trvalo vyriešiť dlhoročnú izraelsko-palestínsku otázku. Od roku 2005 majú Izrael a Palestína existovať vedľa seba ako dva suverénne štáty. Majú. Či aj budú, je vysoko otázne.

KOLUMBIA

V tomto latinskoamerickom štáte občianska vojna, ktorá si vyžiadala vyše 200 000 obetí spomedzi vojakov, ale najmä nevinného vidieckeho obyvateľstva, sú ľavicoví povstalci a pravicové gerily na vojnovom chodníku už 38 rokov. Občianska vojna v tomto štáte sa medzitým pretransformovala na súťaženie drogových kartelov, ktoré sú akýmisi štátmi v štáte, atentáty a únosy, rivalitu medzi gerilami a bojom proti vládnym štruktúram. Odhadovaný počet obetí: vyše 200 000.

ANGOLA

Získanie nezávislosti od Portugalska v roku 1975 sa pre jednu z potenciálne najbohatších krajín Afriky (ropa, diamanty) nestalo očakávaným prínosom, ale znamenalo iba odštartovanie nekonečných bojov medzi marxisticky orientovanou vládou (vtedy) a Národné hnutie za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA). Konflikt - po sérii prímerí a prerušení bojov - trvá dodnes. Aj napriek tomu, že vlani bol v bojoch charizmatický líder UNITA Jonas Savimbi zabitý. Z bohatej krajiny je dnes štát na pokraji ekonomického kolapsu, s miliónmi utečencov a presídlencov, so spustošeným vidiekom bez fungujúcej infraštruktúry, s prepukajúcimi vlnami hladovania. Odhadovaný počet obetí vojny, a s tým spojeného utrpenia: okolo jedného milióna.

AFGANISTAN

Sovietska intervencia do Afganistanu (1979 - 1989), ktorý bol poznačený občianskou vojnou, si za desať rokov vyžiadala viac ako milión obetí. Utrpelo najmä civilné obyvateľstvo, ktoré sa dostalo do stredu záujmov veľmocí, náboženských fanatikov a etnickej rivality. Odchod sovietskej armády bol iba akýmsi intermezzom medzi utrpením, lebo Afganistan sa od roku 1992 naďalej zmietal v občianskej vojne. Aj potom, čo v druhej polovici deväťdesiatych rokov takmer 90 % územia postupne ovládol islamský fundamentalistický a krutý režim Talibanu, ktorý vrelo hostil teroristov z al-Káidy. Ten po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 na USA nakoniec zvrhla široká spojenecká invázia pod taktovkou Američanov, ktorá dnes dozoruje nad znormálnením pomerov v krajine, kde prestrelky, atentáty a etnické vybavovačky účtov majú na svedomí ďalšie a ďalšie obete. Koľko ich bolo za posledných desať, vlastne dvadsať rokov? Ťažko aj odhadnúť.

SUDÁN

Na dolnom toku Nílu pláva všetko možné okrem mieru. Už devätnásť rokov, odkedy sa islamský režim v Chartúme rozhodol podľa svojho vzoru spacifikovať spurný - a ešte k tomu kresťanský a animistický - juh krajiny. Sínusoida boje-prímerie-boje-prímerie platila aj tohto roku, dokonca v júli sa už-už zdalo, že tentoraz nastane hemingwayovské Zbohom zbraniam, ale nestalo sa. Vždy sa niekto nájde, nejaká frakcia, ktorá pokoj zbraní naruší a pokračuje sa vo frontových hrách. Sudán je najčastejšie spomínaný v súvislosti s hladomorom. Občianska vojna podmínovala akýkoľvek ekonomický základ, potravinárska základňa je nefunkčná, medzinárodná pomoc podobne ako v Somálsku sa záhadne stráca. Deväťročné súperenie severu proti juhu má spolu s hladom podľa predpokladov na svedomí viac ako dva milióny životov.

SRÍ LANKA

Začiatkom decembra Vellupillaj Prabhakaran, líder Tigrov oslobodenia tamilského Ílamu (LTTE) uviedol, že je ochotný dohodnúť sa na rozsiahlej regionálnej autonómií. LTTE už 19 rokov bojuje za politické odtrhnutie severovýchodnej časti ostrova obývanej etnickými Tamilmi od zvyšku Srí Lanky. Znamená to šancu na urovnanie konfliktu. Tamilskí tigri už nechcú rozdeliť ostrov, už im stačí aj široká autonómia s regionálnou samovládou založenou na práve slobodnej vôle a sebaurčenia. Tigri však varujú, že ich separatistické úsilie aj napriek mierovým rokovaniam ešte nemusí byť skončené. Ak ich požiadavky nebudú splnené. Potom opäť „oprášia“ ideu nezávislého tamilského štátu. Dodnes ich úsilie, okrem bojov spestrené aj samovražednými atentátmi, stálo život viac ako 64 500 ľudí.

KAŠMÍR

Ešte donedávna turistami vyhľadávaná končina je dnes opäť symbolom krvavých stretnutí. Zatiaľ našťastie iba neoficiálnych, lebo India a Pakistan, ktoré si túto himalájsku provinciu rozdelili medzi sebou v roku 1947, sa nechcú pustiť do priameho vojenského stretu. Tri vzájomné vojny oba štáty presvedčili o bezvýchodiskovosti vojenských stretov a teraz, keď je na oboch stranách aj jadrový arzenál, je vojna priveľké riziko. Nič to nemení na tom, že v roku 1989 v indickej časti Kašmíru, jedinom prevažne moslimskom štáte federatívnej Indie, rebelantskí moslimovia povstali a chcú sa buď osamostatniť alebo pripojiť k Pakistanu, ktorý odmieta podozrenia z ich podpory. Prestrelky, prepady, únosy turistov, atentáty. Výsledok? Viac ako 70 000 obetí.

SOMÁLSKO

Asi 320 000 Somálčanov žije dnes v utečeneckých táboroch v nepredstaviteľných nehumánnych a biednych podmienkach. Niekoľko stotisíc ich prišlo o život od roku 1991, keď bol zvrhnutý diktátor Muhammad Siad Barré. V Somálsku odvtedy nie je žiadna centrálna vláda. Prechodná vláda so sídlom v Mogadiše kontroluje len časti hlavného mesta a zopár izolovaných území. Zvyšok krajiny je rozdelený medzi znepriatelené vojenské klany. V krajine sa rozmáha pirátstvo, únosy, útočisko tam hľadajú islamskí teroristi a doteraz všetky snahy o vytvorenie akejsi koalície takisto ako pokusy zastaviť vzájomné boje boli márne. V roku 1991 sa od Somálska odtrhol tzv. Somaliland (severná časť územia), kde vlani jeho obyvatelia odhlasovali novú ústavu. Nikto na svete tento štátny útvar však neuznáva, aj keď paradoxne práve tu je najväčšia stabilita v rámci celej krajiny.

Iaromír Novák