Prečo chceme byť klamaní?

Komentuje Jaroslav Burjaniv

Mám pár známych, ktorí sa dostali do problémov, stratili prácu. V okolí, kde bývam, to nie je žiadna výnimka. Bolo tu niekoľko podnikov, ktoré v minulosti patrili k „vlajkovým lodiam“ slovenského priemyslu. Dnes sú z nich potápajúce sa vraky. Manažmenty nedokázali zachytiť zmeny na svetovom trhu, nedokázali diverzifikovať a svoje kapacity využiť na iné výrobné programy. Iste, sú ľudia, ktorým sa robiť nechce a využívajú podpory a sociálne dávky. Väčšina by však chcela pracovať. Programy na podporu zamestnanosti sa rozplývajú ako hmla. Zahraničné investície smerujú do privatizácie, do hypermarketov a územne do Bratislavy a jeho okolia. Je oveľa viacej tých, čo prácu stratili, ako tých, čo ju získali. Inštitúcie štátu na podporu zamestnanosti, teda úrady práce, by sa mali premenovať na úrady na evidenciu nezamestnaných. Nepoznám nikoho, komu by pomohli nájsť prácu. Veľkou bublinou sa stali aj „verejnoprospešné práce“. Nezamestnaní robili väčšinou to, čo bolo voľakedy samozrejmosťou každého občana. Poriadok pred svojím domom si urobili ľudia na dedinách sami a aj v mestách sme si voľakedy urobili aspoň dvakrát do roka brigádu, a teda poriadok na sídliskách a v mestách. Bolo len málo obcí a miest, kde nezamestnaných využili aj na nejaké investičné akcie a zveľadenie verejného majetku, lebo chýbali peniaze na materiál. Najväčším prínosom celej akcie bolo, že sa aspoň „opticky“ znížila nezamestnanosť.

Pohľad našich vládnych činiteľov na nezamestnanosť je nečakane „ružový“. Nestretol som sa ešte so žiadnou štatistikou, ktorá by hovorila o tom, koľko mladých ľudí ušlo pred nezamestnanosťou do zahraničia. Stretávam mnohých známych a skoro každému niektoré z detí pracuje v zahraničí. Človek by povedal, že je to dobre. Naučia sa jazyk, zarobia peniaze a získajú zahraničné skúsenosti. Hovoril som s niekoľkými z týchto mladých ľudí. Kto skúsil prácu v zahraničí, nemá už záujem o návrat domov. Vidia, že vonku nie je núdza o prácu a vidia aj to, že aj za prácu, ktorá je u nás považovaná za podradnú, dostanú slušnú mzdu, ktorá ich uživí. Viacerí z nich popri takejto práci vyštudovali alebo po zdokonalení sa v jazyku získali zodpovednejšie a kvalifikovanejšie zamestnanie. Dievčatá, ktoré odchádzajú do sveta ako „óperky“, vidia svoju budúcnosť vo vydaji, ktorý im v zahraničí zabezpečí lepšiu budúcnosť. Aj podpora mladých ľudí pre náš vstup do EÚ a do NATO je viac motivovaná vidinou ľahšieho získania práce v zahraničí, než nádejou, že by sa to u nás zlepšilo.

Náš štát takto stráca dvakrát - stráca mladých ľudí, ktorí by mali zabezpečiť budúcnosť a spokojnú starobu pre staršiu generáciu, a stráca prostriedky, ktoré investoval do ich vzdelania. Odchod mladých ľudí však na druhej strane pomáha znižovať percento evidovaných nezamestnaných, a preto čím viacej mladých ľudí odíde pracovať do zahraničia, tým bude štatistika vyzerať lepšie. Podpora v nezamestnanosti, sociálne dávky alebo práca v minimálnej mzde mladým ľuďom nezabezpečia slušné živobytie a perspektívu.