Dekáda kostí a kĺbov - myslíme to vážne?

V ČR za endoprotézu a operáciu zaplatia slovenskí pacienti približne 80 000 - 120 000 Kč!

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) systematicky určuje okruh zdravotníckych problémov, ktoré v danom období považuje za najvážnejšie. Prvú dekádu v novom storočí určila za „dekádu kostí a kĺbov“. Istotne nie náhodou. Vieme, že choroby pohybového ústrojenstva sú na druhom až treťom mieste v štatistikách ochorení. Faktom je, že v budúcich desaťročiach treba počítať s nárastom počtu starších ľudí, a to hlavne gerontov nad 70 rokov. Vekom pribúdajú choroby a medzi nimi aj tie, ktoré patria do starostlivosti ortopédov. Sú to hlavne osteoartrózy (degeneratívne opotrebovanie chrupavky v kĺboch) a osteoporóza (strata hmotnosti a kvality kostného tkaniva). Liečba týchto stavov a ochorení je finančne veľmi nákladná. Pre zdravotníctvo a sociálnu sféru znamenajú pri komplexnej starostlivosti rádovo až miliardy Sk ročne. Preto hlavným cieľom dekády kostí a kĺbov je adekvátna a včasná liečba osteoporózy a osteoartrózy, ďalej bolesti chrbtice, zníženie výskytu ťažkých dopravných úrazov a ich následkov, nakoniec liečba deformít a malformácií v detskom veku. Osteoporóza - je charakterizovaná ako „tichá epidémia“ 20. a 21. storočia. Fraser udáva, že v EÚ 40 % žien a 15 % mužov utrpí v staršom veku osteoporotickú zlomeninu. Nad 80 každá tretia žena a každý deviaty muž utrpí zlomeninu krčka stehennej kosti. Asi 20 % z nich zomiera na následky. Liečba takejto zlomeniny je 20 000 - 40 000 Sk. Moderná antirezorpčná liečba osteoporózy stojí asi 20 000 - 25 000 Sk/rok. Nepočítam nevyčísliteľné utrpenie a tragédiu pacienta a jeho rodiny. Sociálne dôsledky sú tiež veľmi závažné. Najviac 60 % z nich je schopných viesť samostatný život doma, podporovaný rodinou a asi 40 % ide do geriatrických a iných centier. (Makai, Štefanco, 2001). Úloha ortopédie v týchto prípadoch je veľká. Cieľom je „vidieť chodiť pacienta“, čo je možné docieliť len včasnou a adekvátnou liečbou. Účinná terapia osteoporózy môže znížiť riziko zlomenín až o 50 %. Najvhodnejšia je prevencia osteoporózy, ktorá je tiež finančne náročná, ak však bude môcť občan čiastočne prispievať na prevenciu tohto stavu, bude to únosnejšie pre neho, aj pre štát. Osteoartróza je druhou skupinou ortopedických ochorení, ktorých liečba je finančne náročná. Ročné náklady na lieky pre takéhoto pacienta sú približne 10 000 - 15 000 Sk a ďalšie náklady asi 10 000 Sk spolu 20 000 - 25 000 Sk/rok, pričom medikamentmi (liekmi) je ťažší stupeň artrózy neriešiteľný. Pri artrózach váhonosných kĺbov (hlavne bedrový a kolenný kĺb) v pokročilom štádiu jediným správnym riešením je náhrada umelým kĺbom. Cena sa pohybuje od 18 000 do 50 000 Sk. Najčastejšie sa používajú tie lacné, cementované, lebo len tie sú vhodné pre starších ľudí. Ekonomicky najvýhodnejším spôsobom liečby je radikálne odstránenie príčin operáciou a náhradou umelým kĺbom.

Za najväčší problém našej ortopedickej chirurgie považujem práve dlhé čakacie časy na endoprotézy. Čakací čas na plánované výkony existuje aj vo vyspelých štátoch EÚ, ale nie taký dlhý ako u nás. Ak čakací čas je dlhší ako 1 rok, je to nekorektné a nereálne. Stáva sa, že pacient za ten dlhý čas ochorie na iné choroby, alebo nastanú komplikácie. Niektorí hľadajú pomoc inde a dajú sa operovať v zahraničí. V ČR za takú operáciu zaplatia asi 80 000 - 120 000 Kč! A znova sme pri možnosti prípadného (aspoň čiastočného) samofinancovania. Ak by pacient u nás mohol za určitých okolností legálne prispieť na operáciu TEP, bolo by to jednoduchšie a lepšie. Lenže legislatíva to neumožňuje...

Riešenie problémov vidím v dostatočnom financovaní zdravotníctva, približne na tej úrovni ako napr. v ČR, kde sa ročné náklady pohybujú okolo 140 miliárd Kč, t. č. na Slovensku je to len 50 miliárd Sk. Čo však treba ešte v tejto súvislosti urobiť? Nuž dané financie správne a účinne využívať, zaviesť seriózny trhový mechanizmus v rámci celého rezortu zdravotníctva, a to nielen v neštátnych, ale aj v štátnych zariadeniach, zlepšiť informovanosť pacientov o možnostiach prevencie v liečbe uvedených dvoch hlavných typov ochorení a zainteresovať ich na včasnej liečbe, ukončiť rovnostárstvo, zaviesť platobný systém zamestnancov podľa ich skutočných výkonov, nerentabilné a odborne nevyhovujúce zariadenia neprevádzkovať, pričom však prípadná redukcia nesmie ísť na úkor dostupnosti a kvality, upraviť vzťah poisťovní k pacientom a zdravotníckym zariadeniam - peniaze musia nasledovať pacienta...

A pri tých mnohých reformách, ktorými rezort zdravotníctva prechádza, konečne nezabudnúť na základné ľudské právo, právo na život a zdravie. Nezabudnúť, že je to možné zabezpečiť len dostatočne finančne a morálne docenenými zdravotníckymi pracovníkmi.

MUDr. Ladislav Tornóczy, krajský odborník pre ortopédiu, Nitriansky kraj a primár Ortopedického odd. NsP v Nových Zámkoch