ČLOVEK ČLOVEKU ČLOVEKOM

Peter Kasalovský

Jedným z nečakaných výsledkov hospodárskej a spoločenskej 14-ročnej transformácie je, že práci sa čoraz menej vzdáva česť. A to napriek tomu, že jej nie je dosť. Podľa väčšiny médií to vyzerá pomaly tak, že úspech a peniaze sa dostavujú dedične alebo vďaka geniálnej myšlienke či dokonca šťastnej zhode okolností. Akoby práca - lopota bola naozaj len pre zúfalcov a tých, ktorí dokážu len pracovať, aby nech aj veľmi skromne, ale predsa fungovala ich domácnosť. Je módne nepracovať, avšak byť úspešný, a, samozrejme, bohatý, čo sa potvrdzuje tromi dovolenkami v roku po štvrť milióne korún na hlavu, ďalej vlastníctvom osobného auta v hodnote 1,5 milióna korún, domom s bazénom, prípadne s exkluzívnym bytom nad 15 miliónov korún a diamantovou, v horšom prípade zlatou platobnou kartou.

V súvislosti so spoločenskou pozíciou sa už takmer nehovorí o konkrétnej činnosti, o každodennej práci a jej výsledkoch, ale o tom, aké je to byť úspešným a takpovediac namiesto krvi byť naplnený takmer piatimi litrami smotany na varenie. Inak to už asi nebude, že úspešný a úmerne úspešnosti solventný sa nevníma ako normálny človek. Väčšina úspešných pripomína vďaka médiám a servilite podriadených vrátane všelijako závislých, a najmä vlastným pričinením na 99 % všestranne menejcenné osoby, ba priam duševne postihnutých. Také, ktorým by sa patrilo vtlačiť do dlaní aspoň po jednej desať- alebo aspoň päťkorunovej minci. Treba to urobiť aj keď sú majetní, vedzme, že iba materiálne.

Večne aktuálnou otázkou však je, čo je úspešnosť v živote, ako sa vôbec meria - hodnotí v konkrétnom čase a pomeroch. Dopracovali sme sa do takej situácie, že potrebujeme opäť nejakú revolúciu, aby sme vnímali, o čom je praobyčajný život ľudský a na chvíľu boli plní veľkých a vždy platných ideálov, a najmä to dali jasne najavo svojmu okoliu. Najlepšie sa bojuje za slobodu a demokraciu, rovnosť, či za ľudské práva a pod., keď máte majetkové a finančné zázemie. Problém je len v tom, že títo bojovníci majú svoje predstavy a vôbec ich nezaujíma, či korešpondujú so želaniami väčšiny. Na určitý a v dejinách neraz na čas dvoch a väčšieho počtu generácií sa postarajú o to, aby sa všeobecne tvrdilo, či bolo pravdou z korundu, ako sa radostne, zmysluplne a s veľkou perspektívou žije.

Práca je však pre väčšinu obyvateľstva iba prostriedkom na získanie zdrojov na nevyhnutné životné náklady. Uspokojenie, či až radosť zo sebarealizácie na svojej pracovnej pozícii, to je za horizontom. Doteraz sme sa nenaučili alebo presnejšie, neboli donútení okolnosťami, aby práca, ktorú máme, bola vždy príležitosťou na stopercentný výkon. To je priam niečo nemysliteľné, avšak mnohonásobne platí, že výnimky potvrdzujú pravidlo. Aj vtedy, keď je k dispozícii len taká práca, ktorá nezodpovedá kvalifikácii, a štát z najrôznejších dôvodov vrátane prioritnej neschopnosti jeho vlády zabezpečiť zdroje na európskym pomerom primerané sociálne dávky počas rekvalifikácie, pre nezamestnaných alebo zamestnaných na miestach, ktoré nezodpovedajú ich kvalifikácii.

Predovšetkým tí, ktorí majú istý džob a za štrnásť rokov sa dostali „čestnou a statočnou prácou“ k takým majetkom, o ktorých by sa len mohlo snívať Rothschildovi či Rockefellerovi, sa vzrušujú, že sa medzi masami plazí sociálny strach a nespokojnosť s pomermi na konkrétnych pracoviskách. Sú veľmi znepokojení, a prijímajú najrôznejšie opatrenia, na základe ktorých by sa mala zvýšiť pracovná morálka, obmedziť fingovaná chorobnosť a práca v tieňovej ekonomike. Sú však neefektívne jednak pre neznalosť pomerov (!), a potom kvôli vládnutiu od stola na všetkých úrovniach. A z nich sa vidí, prípadne môže vidieť len to, čo je želané. Akoby nechceli vnímať, že reformy v tejto sfére sú možné len vtedy, keď si ich vynucujú najširšie vrstvy, a nie sú len veľkou sanáciou nedostatku zdrojov.

Najprv si musíme poradiť so vzťahom k práci a s celkovou výkonnosťou. A keby sme tak pochopili, že k tejto zmene musí dôjsť celoplošne, keď jestvuje niečo také ako princíp „spojených nádob“, potom sa staneme jedným z najželanejších partnerov v akomkoľvek vzťahu (prestaňme si konečne navrávať, že termín partner za rovná termínu poddaný) v európskom a vo svetovom meradle. Práci by bolo treba prinavrátiť česť, nech už ide o akúkoľvek profesiu, a na to treba spoločenský konsenzus. Tripartitní partneri na to jednoducho nemajú, sú oslepení sebou samými, a k miernemu optimizmu neoprávňuje ani opozičná garnitúra, takže, dej sa zázrak. Vnímajme konečne rozmer ľudský, nehodnoťme jednotlivca podľa jeho majetkov a momentálnej pozície, keďže platí väčšmi ako kedykoľvek v minulosti Svetská sláva, poľná tráva..., ale podľa toho, aký je to človek. Uplatňujem aspoň deň Človek človeku človekom...

Peter Kasalovský