Bude sex už iba virtuálny?

Tí skôr narodení si možno pamätajú, že v rokoch päťdesiatych, šesťdesiatych až sedemdesiatych svet, nachádzajúci sa v nevídanom technickom rozmachu, ovládali nadšené predstavy o tom, ako bude ľudstvo vyzerať v roku 2000. Pri dosiahnutí tejto magickej hranici v kalendári sme už mali veselo dobývať okolitý vesmír, podávať jedlo vo forme piluliek, bývať v podmorských habitátoch, nepoznať najzhubnejšie choroby, prepravovať sa vo vlastných vrtuľníkoch či v ekologických vznášadlách, že najťažšie práce budú vykonávať roboty, ktoré budú dostupné v každej domácnosti, verilo sa technike laseru a predpokladalo sa, že sa ľudstvo dovtedy vyrovná aj s problémom vojen hladu a získa nové druhy energie.

Medzitým sme akoby nič vplávali do tretieho tisícročia a musíme poopraviť ilúzie spred dvoch generácií. Vojen sme sa nezbavili, hoci pokrok nastal v nevídanej elektronizácii a medializácii konfliktov. Ani proti chorobám ešte stále nedokážeme úspešne bojovať a popri starých pliagach ako rakovina sme medzitým „objavili“ aids, ebolu, SARS atď. a vracajú sa aj vykorenené choroby ako týfus. Veľké farmaceutické koncerny pritom bojujú skôr za vyššie zisky ako za konečnú likvidáciu pliag. Dobývanie vesmíru zlyháva na prioritách a sile ekonomík. A ešte nepredvídaných katastrofách. Veľkolepé ciele existujú, aj sa majú realizovať, avšak so značným oneskorením voči pôvodným nadšeným predstavám. Na život na Marse a Mesiaci si ešte dlho počkáme. Optimizmus nevyhral ani v masovej doprave. Lietadlá sú síce rýchlejšie a kapacitnejšie, ale stali sa aj terčom teroristov, aj tie najväčšie aerolínie sa musia spájať, aby ekonomicky prežili. Medzitým pribudli milióny osobných áut, krásnych, účelných a rýchlych, rastú aj diaľnice a obchvaty, avšak oveľa rýchlejšie rastú dopravné zápchy. O osobných lietadlách či vrtuľníkoch môžu hovoriť iba členovia elity. Robotizácia skutočne pokročila neuveriteľným tempom, predovšetkým však v priemysle. Pôvodné predstavy robotov ako každodenných pomocníkov človeka sa neuskutočnili. Pravdaže, ak do toho nerátame japonské roboty-mačky či psov, ktorí majú ľuďom spríjemniť samotu. Problém bývania sa zlepšil z hľadiska nových stavebných materiálov (lacnejších a pevnejších), novej architektúry, bloky rastú do nebies, ale pre obyčajných ľudí bývanie a náklady na bývanie sú čoraz drahšie a pribúdajú milióny ľudí, ktorí sú nútení žiť v neuveriteľnej biede slumov. Podmorské, na mori plávajúce či vesmírne mestá zostávajú stále iba architektonickým snom. Energetická kríza aj na prahu 21. storočia zostáva nočnou morou ľudstva, ktoré ešte nedokázalo nájsť alternatívne zdroje energie, ktoré je závislé od ropy a ropnej politiky a v najbližších desaťročiach bude zrejme nútené pokračovať v budovaní jadrových elektrární.

Smer, v ktorom však ľudstvo naozaj pokročilo a kde neboli až také veľké očakávania, je dynamický vývin telekomunikácií, „kompjuterizácie“ spoločnosti vo všetkých smeroch jej činnosti. Neočakávali sa také výrazné politické zmeny vo svete (zánik bipolárneho sveta s rozpadom komunistického bloku, integračné snahy) a ani fenomén globalizácie.

Ľudia však pozerajú dopredu, a tak je namieste otázka, ako bude vyzerať náš svet na konci tohto storočia? Aké úžasné objavy urobíme, kam za hranice nepredvídaného sa dostaneme, budeme žiť lepšie alebo horšie? V tomto duchu je koncipovaná kniha americkej neurologičky Susan Greenfieldovej Ľudia zajtrajška: Ako technológia 21. storočia zmení náš spôsob rozmýšľania a cítenia. Jej vízie sa občas podobajú na vedecké fikcie z literatúry, ale ako sama pripomína, fikcia a realita sa čoraz viac zlievajú do jedného. Podľa nej ľudí najviac ovplyvní prelínanie informačných technológií (IT) a biotechnológie. Práve vývin v tomto smere môže najviac pozmeniť človeka v jeho evolúcii a nie je isté, či to bude mať dosah priaznivý alebo katastrofálny. Podľa Greenfieldovej v budúcnosti prestaneme rozlišovať hranice medzi svetom virtuality (počítače) a reality. Vďaka internetu čoraz vyššia interaktívnosť a interoperabilita počítačov medzi sebou a s inými elektronickými zariadeniami (televízor, domáce spotrebiče, terminály v zamestnaní, doprave, potravinách a reštauráciách atď.) prinútia ľudí, aby čoraz menej vychádzali z domu. Domácnosti sa vďaka nanotechnológiám v biológii a vo svete počítačov stanú rozšírením nášho tela a našej mysle. Elektronickými čipmi môžeme byť pripojení priamo na chladničku, na spravodajský kanál, na mobil, na monitor stále zisťujúci naše zdravie. Proti chorobám v tele potiahnu armády nanorobotov, ktoré do tela dopravíme obyčajnou injekciou. Nábytok bude čoraz flexibilnejší a multifunkčnejší tak, aby vyhovoval rôznym potrebám - relaxačnej, cvičnej, estetickej. V móde majú dostať hlavné slovo umelo upravené látky, pravdaže nekrčivé, ktoré samy bojujú so špinou a s nečistotami. Takíto ľudia - čoraz viac závislí od prístrojov okolo nich, ktoré im budú dbať o zábavu, zdravie a predlžovať životné funkcie -, sa však stanú čoraz menej spoločenskými. Vpád virtuálnej reality do našich životov, rôznych psychicky stimulačných drog a umelých pomôcok uspokojí sexuálne potreby a len čo medicínska technológia dokáže zaistiť reprodukčnú činnosť nezávisle od pohlavného styku, sexualita po milióny rokov budovaná na primárnom reprodukčnom pude dostane vážny úder pod pás. Ľudia sa vďaka šikovným elektronickým vzdelávacím programom a zariadeniam budú môcť rýchlo učiť, môže však nastať situácia, keď čítanie a písanie bude celkom zbytočné, veď vďaka počítačom všetky potrebné informácie budeme oveľa rýchlejšie a kvalitnejšie dostávať priamo do mozgu inými prostriedkami.

Znie to príliš fantasticky, utopicky, neuveriteľne, dekadentne? Technológia napreduje míľovými krokmi, počítače vďaka novým čipom znásobujú svoju kapacitu každých 18 mesiacov, americkým vedcom sa podarilo mozgovými implantátmi spojiť opicu s robotom, hovorí sa o klonovaní ľudí, ľudské väzby v spoločnosti sú už narušené, na rýchlej výmene informácií stojí ekonomika celého sveta. Bolo by príliš ľahké tvrdiť, že osud ľudstva sa skončí uväznením vo svete pôžitkov a záhaľky. Našťastie, podobné vízie vždy mali aj svoju varovnú dimenziu, a tak je dobré vedieť, čím by sme sa mohli stať, než sa tým naozaj staneme.

Iaormír Novák