OBCHOD S EMISIAMI CO2 JE NAŠOU PRÍLEŽITOSŤOU

Kjótsky protokol z roku 1997 o znižovaní emisií skleníkových plynov, ktorý obsahuje konkrétne záväzky jednotlivých krajín sveta, ešte nenadobudol platnosť. Situáciu skomplikoval najmä fakt, že USA ako najväčší producent emisií oxidu uhličitého na svete protokol bojkotujú. Po jeho ratifikácii Kanadou a prísľube predstaviteľov Ruskej federácie o pristúpení k protokolu (pred rokom na svetovom summite v Johannesburgu) sa zdalo, že protokol konečne vstúpi do platnosti. Splnila by sa tak totiž podmienka, že ho musí ratifikovať najmenej 55 zo 160 zmluvných štátov dohovoru, na ktoré spolu pripadá 55 percent emisií CO2 všetkých priemyselne vyspelých krajín (Príloha I dohovoru). Tromf drží teda v rukách Rusko so svojimi 17,4 percenta, bez ktorých sa spomínanú 55-percentnú hranicu nepodarí dosiahnuť. Rusko si svoju významnú pozíciu uvedomuje a z vyjadrení jeho najvyšších predstaviteľov v posledných mesiacoch vyplýva, že sľub ani nemusí splniť. Jednoducho, zrejme ide o vysokú hru, ktorej cieľom z ruskej strany je dosiahnuť úžitok pre krajinu aj v iných smeroch. Tá sa zrejme nedohrá ani do začiatku decembra, keď sa v Miláne uskutoční 9. konferencia strán dohovoru... Pripomeňme, že Slovenská republika ratifikovala Kjótsky protokol vlani na jar. Podľa jeho znenia musia zmluvné strany protokolu znížiť v rokoch 2008 - 2012 emisie skleníkových plynov celkovo v priemere o 5,2 % z úrovne roku 1990. Slovensko konkrétne o 8 %. Podľa vyjadrenia zástupcov MŽP SR

nejde o ťažkú

úlohu, lebo SR je v relatívne dobrej pozícií. Pokles priemyselnej výroby od roku 1990, odstavenie viacerých neefektívnych výrob, vysoký podiel energie vyrobenej v existujúcich jadrových elektrárňach, ako aj investície mnohých podnikov do ochrany ovzdušia a zvýšenia energetickej efektívnosti vytvárajú predpoklad, že emisie skleníkových plynov netreba radikálne znižovať. Konkrétne by malo mať Slovensko „k dobru“ okolo 80 miliónov ton emisií oxidu uhličitého (CO2), čo predstavuje približne 20 % z celkového prideleného množstva. Presný odhad je ťažko urobiť aj vzhľadom na skutočnosť, že po predčasnom odstavení Jadrovej elektrárne V-1 v Jaslovských Bohuniciach bude treba chýbajúci výkon nahradiť. Keďže dobudovanie mochovských dvoch blokov je zatiaľ viac nereálne ako reálne, východiskom zostávajú len zdroje na fosílne palivá. V každom prípade však Slovensko má

výhodnú pozíciu,

lebo môže emisie, ktoré „má k dobru“, a tiež, ktoré získa tým, že firmy ešte znížia emisie, predávať. Práve tento predaj predstavuje jeden z troch mechanizmov flexibility Kjótskeho protokolu. To, že pre štátnu pokladnicu a najmä podnikateľské subjekty ide o historickú šancu zarobiť na biznise s novou komoditou, pochopili včas niektoré firmy a pre svoju iniciatívu našli porozumenie v rezorte životného prostredia. A tak už koncom minulého roka získala japonská Sumitomo Corp. práva na emitovanie 200-tisíc ton jednotiek ekvivalentu oxidu uhličitého, s ktorými mohla obchodovať SR vďaka znižovaniu emisií v krajine. Tento obchod zrealizovala spoločnosť Menert Šaľa a schválilo ho aj ministerstvo životného prostredia ako poverený rezort vlády SR pre oblasť klimatickej zmeny. Z vyjadrení Ivana Mojíka, riaditeľa odboru ochrany ovzdušia rezortného ministerstva, vyplýva, že koncom júla sa uskutočnil ďalší menší obchod v rámci pripravovaného obchodovacieho systému Európskej únie s jednou európskou firmou. Aj tento obchod realizovala spoločnosť Menert, ktorá v marci vytvorila spoločný podnik s americkou spoločnosťou Evolution Markets. Spoločná firma Evolution Menert je zameraná na obchodovanie s emisiami. Podľa vyjadrení zainteresovaných

išlo o prvý obchod,

ktorý sa na svete uskutočnil v rámci medzinárodného obchodovania s emisiami. Hoci Japonci zaplatili určitú zálohu, ušetrené jednotky získajú, až keď vstúpi do platnosti Kjótsky protokol. Z vysvetlenia Ivana Mojíka vyplýva, že v koncom júla sa uskutočnil ďalší menší obchod s jednou európskou firmou. Aj ten realizovala spoločnosť Menert. Ministerstvo pripravilo základné kritériá obchodu s ušetrenými emisiami dovtedy, kým bude prijatý zákon, upravujúci celý systém obchodovania a kým nedôjde k alokácii emisných kvót na jednotlivé podniky. Návrh zákona by mal byť hotový ešte tento rok. Podľa informácií, ktoré sa nám podarilo získať, viacerí investori projektov (výstavba nových energetických zdrojov okrem jadrových elektrární, rekonštrukcie tepelných zariadení, budovanie skládok odpadov atď.) prišli do SR preto, lebo sa chcú s ušetrenými emisiami zapojiť do perspektívneho obchodu. Jednoducho, zarobiť chcú všetci. Preto mnohé významné bankové inštitúcie už avizujú podporu projektom, ktorých cieľom je znižovať CO2. Odborné odhady

ceny za tonu

ekvivalentu CO2 sa pohybujú okolo troch až päť dolárov. Vzhľadom na neistý osud Kjótskeho protokolu nechce Európska únia strácať čas a zatiaľ ide podľa vlastných pravidiel hry pre obchod s emisiami CO2. Smernica o obchodovaní s emisiami skleníkových plynov v EÚ, ktorú už v júli schválil aj Európsky parlament, okrem iného zavádza na obchodovanie trojročné obdobie od roku 2005 do roku 2007 (čo Kjóto nepozná). Smernica hovorí aj o alokácií ušetrených objemov emisií na firmy. To znamená, že každá firma spĺňajúca podmienky Prílohy I smernice dostane určitú kvótu, s ktorou môže obchodovať. Hoci uvedená smernica ešte nerieši, ako budú obchody prebiehať s nečlenskými krajinami EÚ a jasno nie je ani v iných otázkach, predsa len znamená výrazný krok dopredu od proklamácií ku konkrétnym opatreniam a k príprave na obchod s emisiami. Tie sa podľa viacerých odborníkov o pár rokov stanú komoditou, s ktorou sa bude obchodovať na úrovni porovnateľnej s ropou. Predbežné odhady ročného obratu sa pohybujú od 60 do takmer neuveriteľných 200 mld. USD ročne. Podľa I. Mojíka bude treba aj v SR rozdať firmám určité kvóty emisií CO2. Tie nebudú môcť prekročiť a keď naopak, do ovzdušia

emitujú menej,

môžu s ušetrenými množstvami podnikať. V rámci alokácie kvót chce ministerstvo „odmeniť“ všetkých znečisťovateľov, ktorí v predchádzajúcich rokoch investovali do znižovania emisií CO2. Ich snahu a určitú uvedomelosť treba oceniť. To znamená, že síce nedostanú takú kvótu, ako mali pred začiatkom investícií, ale určite dostanú o niečo viac ako emitujú v súčasnosti. „Musíme si všetci uvedomiť, že teraz je naša šanca,“ zdôrazňuje I. Mojík. Prečo? Princíp obchodovania je v tom, že krajina, ktorá produkuje menej emisií, ako má stanovené kvóty, môže časť svojej rezervy predať inej krajine. Napríklad Japonsku či niektorým členským krajinám EÚ, ktoré musia preukázať zníženie emisií za vlastnú krajinu. No ak Rusko a Ukrajina vstúpia do arény, doslova zahltia trh. K dispozícií majú obrovské rezervy na predaj. Navyše vo veľkých množstvách, čo bude pre potenciálnych záujemcov lukratívne, lebo nebudú musieť skladať napríklad 10 milión ton 2 z desiatok menších obchodov. A tak Slovensko môže konkurovať len tým, že bude rýchlejšie, dobre pripravené a celý proces bude transparentnejší.

Zdena Rabayová