Vyšiel na svoj Mount Everest

Dostal som niekoľko príjemných správ v podobe výberu článkov aj o Ing. Ladislavovi Veršovskom, ročník 1951, generálnom riaditeľovi Reding, a. s., ktorý je jedným z nominovaných na tohtoročnú výročnú cenu Hospodárskeho klubu (NEF) Zlatý biatec. Rovnaký výber som dostal na všetkých ostatných, o ktorých šanci získať toto prestížne ocenenie rozhoduje v týchto dňoch rovných päťsto členov klubovej komunity a ďalšie osobnosti verejného života. V uplynulom týždni L. Veršovský bol opäť študovať angličtinu, ale krátko pred jeho odchodom sme sa stretli nie preto, aby sme ako spolužiaci zo základnej školy či ako chalani takmer z jednej ulice spomínali. Dal mi čítať koncept jeho profilu od L. Šulajovej, ktorý má vyjsť v novembrovom vydaní časopisu ABS. Urobil tak s priateľskou prosbou, aby som mu navrhol, kde a čo v ňom zmierniť, lebo on sa stále cíti úplne normálnym a vyznieva „príliš super“. Keďže L. Veršovského sledujem detailne ľudsky aj podnikateľsky, tak ako sa patrí na spolužiaka, neurobil som v texte ani jeden návrh nejakej zmeny. Prečítal som si holú pravdu, ktorá je správou vskutku o dobrom človeku v každej chvíli. Nie je to nijaký chválospev, ale realita, či dokonca návrh na nejaký ten metál. Je to správa o človeku - päťdesiatnikovi a jeho vôli žiť naplno. Je o tom, čo všetko treba, aby ste mohli dobyť svoj Mount Everest.

***

Pochádza zo železničiarskej rodiny. Po jeho dedovi a otcovi tak ani u neho nebolo najmenších pochýb o tom, že sa mu železnice stanú životným osudom. Keď sa však ako mladý vzoprel nárokom svojho otca, vedel, že ho

v živote čaká

už len neustála snaha, snaha a opäť snaha bez pomoci druhých. Do ŽSR nastúpil ako robotník. Keď sa po rokoch prepracoval na miesto investičného námestníka, aj tak si (aby svojej rodine zabezpečil väčší štandard) cez víkendy privyrábal ako ten istý robotník, čo pred rokmi. Rovnako poctivo sa k svojmu životu postavil aj v máji 1990, keď sa rozhodol, že sa osamostatní. A tak sa za pomoci svojej manželky z neho stal jeden z vážených mužov slovenského stavebníctva. Reding, a. s., má dnes približne 200 zamestnancov v hlavnom pracovnom pomere a hospodársky výsledok po zdanení v piatom roku svojej existencie mala na úrovni viac ako 30 miliónov Sk.

Dnes už to nie je len vďaka nemu (ako sám zdôrazňuje), ale aj vďaka spolupracovníkom. Aj tu treba vyjadriť uznanie za to, ako sa jednému človeku a jeho rodine podarilo vybudovať zdravú a zvnútra silnú akciovú spoločnosť. Mnohí to nedokázali. Ak však poznáte Ing. L. Veršovského, viete, že to u neho nie je nič nezvyčajné, že svoj tieň dokázal prekročiť mnoho - naozaj

Takto sa začína rozprávanie o L. Veršovskom a je pospájané jeho vlastným hodnotením toho, ako žil a čo prežil. „V roku 1969 som sa pokúsil o emigráciu, ale pretože som sa nedočkal svojej vtedajšej lásky a terajšej manželky, na ktorú som čakal v Rakúsku, vrátil som sa na Slovensko. Potom už bolo neskoro, cesty do zahraničia boli na dlhé roky zastavené a naše plány o spoločnom živote v zahraničí sa neuskutočnili. Aj napriek protestom rodičov, ešte pred ukončením vysokej školy, som sa oženil. Začal som pracovať, študovať popri zamestnaní a viesť život bez podpory z domu, ale slobodný a nezávislý. Boli to ťažké začiatky. Narodili sa nám dve deti, nemali sme kde bývať a šetrili sme každú korunu. Napriek tomu som nikdy neľutoval, že som konal tak, ako som sa rozhodol - a dnes by som to urobil znovu.“

Na železnici

začal ako robotník

na trakčnom vedení. Bolo to v roku 1970. Čistil naftou izolátory. V roku 1990 bol námestníkom riaditeľa investičného odboru na vtedajšej Správe Východnej dráhy. Medzitým sa stal dvakrát Najlepším zlepšovateľom dráhy, Najlepším pracovníkom Východnej dráhy a Najlepším pracovníkom dopravy v rámci vtedajšej ČSSR. Jeho hlavnou pracovnou náplňou bol rozvoj a elektrifikácia tratí vrátane súvisiacich stavieb na Slovensku. Dnes by to boli miliardové investície. „Napriek tomu, že som tam mal niekoľko výborných šéfov, ako napríklad Ing. Egyed, Ing. Milošovič a Ing. Aboši, ktorí ma podporovali a veľa naučili, ako aj kamarátov - Ing. Podmanický, Ing. Havel, Ing. Vojdiak, Ing. Tatranský, ale aj ďalších, rozhodol som sa pre slobodný nezávislý život. Núkala sa tu príležitosť dokázať niečo úplne sám. Realizovať svoje predstavy o riadení firmy, postupnom napĺňaní cieľov. Robiť to tak, ako som o tom

čítal v knihách

a videl vo filmoch,“ povedal na margo svojho odchodu zo železníc L. Veršovský. O začiatku podnikania povedal aj toto: „Nemal som nijaký vstupný kapitál na podnikanie. Jednu starú škodovku a ešte aj za tú som splácal pôžičku. Vôbec som nevedel, ako „to podnikanie“ bude fungovať. Dve deti mi študovali, nemal som nijaké priestory, len byt a pivnicu v paneláku. Raz večer som chcel svoju rodinu oboznámiť s plánmi do budúcnosti. Začal som tým, že „keď zarobíme prvých 100- tisíc...,“ a to bola chyba, všetci sa začali smiať. Ja som sa urazil a debata sa skončila. Bolo to v roku 1991. Minulý rok mala firma Reding, a. s., obrat viac ako 680 mil. Sk.“

Šéfredaktorka ABS L. Šulajová mu položila takúto otázku: Kto vám v začiatkoch najviac pomáhal, kto vás podporoval a kto boli vaši prví spolupracovníci? „Mám len jednu odpoveď, bola to moja manželka. Robila mi sekretárku, ekonómku, účtovníčku aj pisárku. Okrem toho sa starala o celú domácnosť a, samozrejme, aj o výchovu detí. Bol som v práci od rána do večera vrátane víkendov. Nepoznali sme, čo sú to dovolenky, kultúra a všetky

zvyšné peniaze

išli do rozvoja firmy. Na začiatku som podnikal ako fyzická osoba a aj sám som často fyzicky pracoval na drobných stavbách. Potom prišlo obdobie niekoľkých špecializovaných eseročiek, ktoré sa nakoniec v roku 1997 spojili do jednej akciovej spoločnosti Reding.“ Aký je váš súčasný denný režim?, spýtala sa ho ďalej autorka profilu. „Vstávam veľmi skoro, medzi 4. a 5. hodinou. Ráno sa učím. Najprv to bola CUB Bratislava, teraz je to angličtina. Potom cvičím, alebo si idem zabehať. Ďalej je to práca, ale pravidelne chodím hrávať aj tenis, volejbal alebo plávať. Domov chodím okolo 19.00 hodiny. Výnimkou je nedeľa, keď mávame celá rodina spoločný obed. Vtedy som doma už o 13.00 h. Spávať chodím dosť skoro. Obyčajne zaspím pri televízore hneď po televíznych novinách. Rád pozerám politické a ekonomické debaty a športové prenosy.“ Jedna z ďalších otázok znela: Čo bolo pre vás motorom vybudovať si takto svoj svet...? „Vždy to bola predovšetkým túžba po nezávislosti a slobode myslenia s premietaním týchto túžob do reálneho života.“ O tom,

ako byť úspešný

a čo pokladá za svoj najväčší úspech L. Veršovský povedal ABS aj toto: „Je to predovšetkým vo videní a vycítení budúcnosti. Čo nastane, aké budú požiadavky a tlaky vonkajšieho prostredia. Ďalej je to sformovanie jasných a zrozumiteľných cieľov, ktoré budú v tej budúcnosti aktuálne. A nakoniec sú to čiastkové úlohy, ako tieto ciele dosiahnuť. K tomu treba dobrých spolupracovníkov, ktorí sú s týmito cieľmi stotožnení, a veľa, veľa odvahy a tvrdej cieľavedomej práce v rámci celého kolektívu. V súkromnom živote je úspechom to, že sa mi podarilo vytvoriť podmienky, aby obe moje deti získali vysokoškolské vzdelanie, našli si zamestnanie podľa svojich predstáv, založili si rodiny a mohli viesť svoj vlastný, nezávislý život, pritom sú však rady, keď môžeme spoločne tráviť voľné chvíle aj s vnúčatami, či už doma, alebo na dovolenke. V pracovnej oblasti je to zase skutočnosť, že firma Reding, a. s., sa začína dostávať do povedomia odbornej, ale aj laickej verejnosti ako spoľahlivý obchodný partner, s ktorým sa oplatí spolupracovať. Treba však pripomenúť, že v oboch prípadoch to nie je len moja zásluha. Zatiaľ čo v prvom mi pomáhala moja manželka, v druhom je to celý kolektív firmy Reding, a. s.“

Keď sme sa rozchádzali, spýtal som sa ho, či berie taký pojem ako šťastie. Reagoval takto: „Je vždy prítomné, keď človek žije s chuťou. Aj zakopnúť môže, dokonca ho môžu okolnosti a konkrétne osoby zraziť k zemi, ale vždy sa

musí chcieť

a vedieť postaviť. A potom, najhoršie by bolo, keby sa človek zahľadel do seba a nevnímal ľudí. A keď ich vníma, tak sa mu postarajú o iný pocit šťastia, ktorý je nemenej dôležitý.“ Spomenul si na dobrý pocit a tiež šťastie, keď mu nedávno jeden z robotníkov priamo na stavbe ďakoval za svoju 14-ročnú dcéru za pobyt v letnom tábore pri mori, za ktorý zaplatil symbolických tisíc korún a ostatné firma. Videla ho prvýkrát v živote a vďaka firme, a to je niečo o želateľných rozmeroch nového života.

Peter Kasalovský