Stav „našej“ a „ich“ chudoby

Aj pri fenoméne biedy platí, že sú rovnejší od rovných

„Chudoba je najhoršia forma násilia,“ vyhlásil svojho času Mahátmá Gándhí. Myslel tým predovšetkým stav, keď milióny ľudí živoria, lebo to vyhovuje tým bohatším krajinám, neraz s vykorisťovateľským prístupom k menej rozvinutým štátom. Príklad Indie, Afriky a vôbec tretieho sveta je zrejme platný aj dnes, v ére neoliberálnych obchodných praktík a procese globalizácie, po príklady nespokojnosti so stavom vecí však nemusíme chodiť ďaleko. Stačí sa pozrieť po našich susedoch a do zrkadla. Hodnota priemerných platov a dôchodkov v bývalých postkomunistických krajinách, ktoré s veľkým očakávaním stoja na prahu vstupu do EÚ, je ďaleko, ďaleko za hodnotami bežnými v členských krajinách EÚ.

Chudoba ako fenomén pritom nie je neznáma ani v samotnej EÚ. Podľa štatistík Eurostatu z apríla tohto roka každému siedmemu obyvateľovi únie, čiže asi 56 miliónom ľudí, hrozí chudoba. Pravdaže, nie je definícia ako definícia ani v prípade chudoby. V ponímaní Eurostatu je definovanie chudoby relatívne vzhľadom na rôznu kúpnu silu v tom-ktorom štáte únie. Riziko chudoby definoval Eurostat ako situáciu, keď príjem osoby dosahuje len 60 % priemerného národného príjmu. A tak chudobní Gréci a Portugalčania sú oveľa menej chudobní ako chudobní Luxemburčania či Švédi. V absolútnych hodnotách sa podľa Eurostatu považuje za chudobnú rodina s dvoma deťmi, ktorá podľa údajov z roku 1999 napríklad v Rakúsku má čistý ročný príjem pod úrovňou 17 132 eur (705 840 Sk), v Grécku 9981 eur (411 220 Sk), ale v Luxembursku až 26 317 eur (1 084 260 Sk). Kandidátske krajiny majú najbližšie asi ku Grékom... Tamojšia hranica chudoby je pritom pre mnohé východoeurópske rodiny snom o prosperite. Veď aj najchudobnejšie zarábajúci Grék či Portugalec po rozmenení eur zo svojho platu sa v našich postkomunistických krajinách musí cítiť ako grand. A pritom nepracuje o nič ťažšie a možno ani efektívnejšie ako naši robotníci. Žiadny div, že naše mozole a mozgy - aj kvôli nie vždy reálnej parite národných mien oproti euru a doláru - tiahnu na Západ... Za lepším ohodnotením.

Podľa čerstvej štúdie bulharského Inštitútu sociálnych a syndikátnych vied v spolupráci s Konfederáciou nezávislých odborov z Bulharska je zo všetkých kandidátskych štátov z hľadiska príjmov najhoršie na tom práve Bulharsko. Priemerný plat v tejto krajine dosahuje iba 131 USD. Rumuni sú o krôčik vpredu (165 USD), mierny náskok majú Lotyši (280 USD), potom vraj Slováci (298 USD) a Litovčania (304 USD). K tým „bohatším“ z kandidátov patrí predovšetkým Slovinsko (980 USD), nasledované Poľskom (523 USD), ČR (480 USD) a Maďarskom (475 USD). Pravdaže, fenomén chudoby, ak ho chceme podrobnejšie porovnávať, by sa mal „prehnať“ aj cez zrkadlo kúpnej sily obyvateľstva. Nestačí iba porovnávať výšku platov či dôchodkov. Nejeden Slovák, Bulhar, Maďar či Poliak vám však povie to isté: „Kým ceny tovarov a služieb sa u nás približujú tým západoeurópskym, platy zostávajú tie naše, východoeurópske.“

Napríklad priemerná mzda v ČR po zohľadnení skutočnosti, že je tam o polovicu lacnejšie ako v Nemecku, dosahuje asi 46 % nemeckej úrovne. Slovinci dnes zarábajú 75 % toho čo Nemci, potom Česi a Poliaci sú so mzdami na úrovni 46 %, slovenské a estónske mzdy majú iba 36 % nemeckej úrovne a platy ostatných krajín regiónu strednej a východnej Európy sú ešte nižšie. Hmm, vedia chudobní Gréci, že im možno závidieť?

Iaromír Novák

Priemerný plat v kandidátskych krajinách (v eur)

Krajina 1999 2003*

Bulharsko 110 112

ČR 359 410

Estónsko - -

Litva 251 260

Lotyšsko 226 240

Maďarsko 318 405

Poľsko 442 445

Rumunsko 120 138

SR 271 350

Slovinsko 809 835

* odhad