Aj hotel má dušu

Prvé stretnutie skupiny nadšencov, ktorí sa rozhodli urobiť všetko preto, aby sme mali svoju profesijnú organizáciu, sa uskutočnilo 17. 2. 1993. Pre mňa je to zaujímavé magické číslo, 17. februára som sa totiž narodil. Až časom som si uvedomil aj túto spojitosť. Šesť rokov som prežil ako prezident Zväzu hotelov a reštaurácií SR. Začiatky nikdy nie sú ľahké a nedovolím si tvrdiť, že teraz je to prechádzka rajom. Niekedy si myslím, že sa točíme dookola. Boríme sa s tými istými problémami, len protivníci, totiž zamestnanci štátnej správy sa vymieňajú. Prichádzajú noví, bezohľadnejší a neprístupnejší. Počas týchto desiatich rokov sa stále menili podmienky legislatívy, daňové a odvodové povinnosti, poplatky, ktoré od nás požadujú organizácie, o ktorých ani nevieme alebo si myslíme, že by nemuseli existovať. Len kúpyschopnosť obyvateľstva, žiaľ ani prinajmenšom, nesleduje krivku platobných a odvodových povinností každého z nás.

Odborná literatúra, dokonca kniha, ktorá bola vydaná pred tridsiatimi rokmi v USA, sa mi zdá, akoby bola napísaná o Slovensku v týchto rokoch. Presne charakterizuje proces, keď nestabilita hospodárstva a ekonomiky, nezamestnanosť, rast cenových vstupov, nesystémovosť daňových a odvodových opatrení, má

okamžitý postih

na toto odvetvie. Rovná sa to boju o prežitie. Ekonomická a spoločenská situácia v štáte sa v našich zariadeniach a v širšom slova zmysle v cestovnom ruchu odráža ako na barometri. Je to tak na celom svete, nemôžeme byť výnimkou už preto, že naším poslaním je služba - služba ľuďom. Žiaľ u nás je ešte stále mnoho takých, ktorí sa pozerajú na naše zariadenia zvonku a predstavujú si peniaze. Po týchto skúsenostiach musím konštatovať, že štát doteraz nevytvoril žiadne systémové opatrenia na masívnu podporu v oblasti služieb, myslím tým opatrenia alebo podporu v oblasti úverovej politiky, daňových a odvodových povinností. To prirodzene poznačuje celú túto oblasť. Naša práca má tak isto svoju hodnotu, cenu. Všetci nás kŕmia poučkami, že elektrika či energia, doprava, komunikácia, spoje, musia mať svetové ceny a pri súčasnej kúpyschopnosti obyvateľstva a jeho príjmoch (česť výnimkám) služby by asi mali byť poskytované zadarmo. Máme mnoho príkladov, že cestovné kancelárie či zahraničné alebo naše, sumu 10 - 20 EUR považujú za dostatočnú za ubytovanie, za čo, ak sa vyjadrím obrazne, nedostanete ani ubytovanie

v psej búde

v krajinách, kde vládne EUR. Kvalita našich služieb určite závisí od nás samých, od našich zamestnancov, od ich prístupu k práci. Už x-krát som konštatoval, že vľúdnosť, úsmev, slušnosť, pozdrav, príjemná komunikácia nestojí nič. Veľmi dobre si pamätám, keď mi na toto povedal jeden náš kolega: „Len sa usmievaj, keď sa ti rozpadá barak nad hlavou a pod nohami.“ Zo všetkých strán sa ozýva kvalita, kvalita, ale, žiaľ, čím ďalej je drahšia a kúpyschopná klientela, teda tá naša domáca, sa pod tlakom cien základných životných potrieb stráca alebo lepšie povedané vytráca z našich domov. Čarovné slovo medzinárodný cestovný ruch a jeho ohromujúce výsledky sa vyhýba krajinám, ktoré nie sú ochotné vytvárať žiaduce podmienky pre tvorcov produktov. Musím tu použiť prirovnanie, ktoré používam, že Slovensko nie je Bratislava, že po vstupe Peugeota od Trnavy na východ sa začína ďaleký východ.

Ale oslavujeme 10. výročie a je čas povedať, čo si človek myslí a mali by sme aj chváliť samých seba. Som presvedčený, že napriek mnohým výpadom voči nám za desať rokov, ktoré sme spoločne prežili a je nás tu dosť, čo obrazne povedané

ťahajú káru,

sa aj kvalita našich služieb a celkový obraz pohostinstva na Slovensku zmenil. Môžem povedať, že sa nemáme ani zďaleka za čo hanbiť, vzhľadom na podmienky, ktoré v tomto štáte pre nás existujú. Som hrdý na to, že som jedným z tých, ktorí boli pri zrode tejto organizácie a mal som šesť rokov dôveru a možnosť bojovať na mnohých úrovniach za nás všetkých. V týchto súvislostiach som si spomenul na úvahu, ktorú som predniesol na jednom našom zasadaní, a to, že aj hotel má dušu. Každý hotel, každá reštaurácia má svoju osobitosť a charakteristické prvky, ktoré ho robia jedinečným. Niekedy jeho šarm patrí vzhľadu alebo dekoráciám či už klasickým alebo novodobým, ale žiadna fyzikálna stránka krásy nestačí na to, aby vdýchla hotelu dušu. Len ľudia sú tí, ktorí to môžu urobiť. A to je motto, ktoré si treba zapamätať. V službách človeka nikto a nič nenahradí.

Pri príležitosti osláv 10. výročia ZHR SR, 21. 10. 2003

Ján Bočkay