Strácať talenty je hriech

Komentuje Eleonóra Bujačková

Nedávne prieskumy inštitútu pre verejnú mienku ukazujú, že len necelá tretina opytovaných považuje zavedenie školného na vysokých školách za nevyhnutné. Zrejme sa však tomuto kroku nevyhneme. Aj keď mnohí upozorňujú, že to ešte viac vyostrí problém starostlivosti o nadaných a talentovaných študentov.

Pôžičky pre študentov, ktorých rodičia majú hlboko do vrecka, mnoho nevyriešia. Veľa mladých ľudí kapituluje nielen pred príliš veľkým ekonomickým zaťažením rodiny, ale aj pred príliš vysokým rizikom budúcich splátok, pretože platy v niektorých individuálnych profesiách sú naďalej veľmi nízke. Priznajme si preto v plnom rozsahu poznatok modernej psychológie, ktorý kedysi až k nepríčetnosti dráždil ideologicky čistých marxistov. Rozloženie intelektuálnych schopností v každom národe pripomína profil pravidelne tvarovanej a trochu už časom obrúsenej sopky. Vysokú až vynikajúcu inteligenciu dosahuje v každej populácii okolo 10 percent. V päťmiliónovom štáte nízky počet vysokotalentovaných ľudí silne limituje možnosti samostatného rozvinutia potrebnej výskumnej základne a núti k integrácii do vyšších nadnárodných celkov. Aj v rámci EÚ bude každý menší národ nútený naďalej starostlivo hospodáriť so svojimi intelektuálnymi zdrojmi. Bez vlastného intelektuálneho potenciálu iba veľmi ťažko dosiahne slušnú mzdovú úroveň u ľudí vykonávajúcich kvalifikačne menej náročnú prácu. Vari práve preto, že ako národ sme kedysi boli súčasťou nadnárodného zoskupenia, sme nezodpovedne hospodárili s talentami.

Minulý režim síce oficiálne vyhlasoval rovnaký prístup k vzdelaniu, plytvanie talentov však nebolo ojedinelé.

Poučení o tom, ako zaobchádzať s talentami, máme dosť z minulosti i z poznatkov modernej psychológie a ďalších sociálnych vied. So zavedením prípadného školného na vysokých školách iste urobíme krok do neznáma. Avšak práve preto bude nevyhnutné veľmi rýchlo a neobyčajne starostlivo analyzovať dôsledky a ak to bude nevyhnutné, včas ich korigovať napríklad aj veľkorysejšou štipendijnou politikou. Šetriť sa má, ale neinvestovať do najcennejšieho národného zdroja by bolo krátkozrakým plytvaním. Slovenské vysoké školstvo dnes zaostáva za vyspelým svetom. Šetriť na vysokých školách peniazmi aj duševnou námahou politikov je intelektuálny hriech, ktorého obete bude „sčítavať“ už blízka budúcnosť. A tak, pokiaľ sa nič nezmení, označí tento zločin za najväčší a najhorší „tunel“ konca dvadsiateho a začiatku dvadsiateho prvého storočia.