Občas slovo nestačí

Keď predčasne zosnulá legenda juhoslovanského basketbalu Mirza Delibašič na vrchole svojej kariéry v roku 1980 prestupoval do madridského Realu, hneď na začiatku šokoval vedenie kráľovského klubu. „Zmluva mi vyhovuje, ale nemusíme nič podpisovať. Mne stačí slovo,“ povedal. V hre bolo tristotisíc USD.

V prípade krízy na Kórejskom polostrove je v hre omnoho viac - bezpečnosť planéty. Washington si však, podobne ako sarajevský basketbalista, nechce robiť ťažkú hlavu z papierovania. Prezident George W. Bush aj tento týždeň vylúčil uzavretie zmluvy o neútočení s KĽDR, pričom však nezabudol zopakovať, že Spojené štáty neplánujú zaútočiť na túto krajinu. Pchjongjang by sa teda podľa USA mal uspokojiť s verbálnymi zárukami.

Pravda, v tomto prípade dôvodom takéhoto vystupovania nie je romanticko-bohémska predstava o chlapoch, ktorých robí slovo. Veď práve americká spoločnosť, ktorá si zakladá najmä na jasných písaných zmluvách, nenachádza veľké pochopenie pre takéto typy. Stanovisko Washingtonu v otázke KĽDR skôr odzrkadľuje celkový pohľad amerických politických elít na hierarchiu v medzinárodných vzťahoch. Väčšina amerických politikov by totiž vnímala podpísanie takejto zmluvy ako ústupok „nebezpečnému komunistickému režimu“. No tým, že a priori odmietajú akúkoľvek myšlienku vzdať sa vojenskej sily ako prostriedku riešenia medzinárodných konfliktov, USA seba automaticky stavajú na vyšší stupienok. Samy sa pasujú do nepopulárnej úlohy svetového policajta. Lebo žiadna z medzinárodných diskusií nemôže byť rokovaním rovnocenných partnerov, ak jeden z nich má takú dominantnú vojenskú prevahu, akú majú USA v porovnaní so zvyškom sveta.

V inom kontexte zmluva o neútočení medzi dvoma suverénnymi krajinami jednoducho nemôže byť považovaná za prekážku. Skôr sa tomu hovorí víťazstvo diplomacie.

Rastislav Boldocký