KOMUNISTA KLAMAL

Peter Kasalovský

Značnú publicitu dostala štvrtková výmena názorov na pôde parlamentu medzi komunistickým poslancom K. Ondriašom a premiérom M. Dzurindom. Poslanec NR SR K. Ondriaš tvrdil, že na trojizbový byt v metropole sa dá našetriť z priemerného platu za štyri životy. Premiér M. Dzurinda to odmietol s tým, že komunistický poslanec mal na mysli najdrahší byt v Bratislave.

Zo súčasného priemerného platu, pokiaľ by sporiteľ použil z neho na nevyhnutné životné náklady polovicu, tak by ušetril na trojizbový štandardný byt za dvadsať rokov. Taká je pravda. Za štyri životy práce, t. j. za 1920 mesiacov, by na najdrahší byt neušetril. Potreboval by na to osem životov, pokiaľ budeme vnímať, že najdrahšie byty sú za tridsať a viac miliónov slovenských korún.

Obidvaja páni mali na mysli podľa všetkého nezariadený byt. Aj na to najskromnejšie zariadenie domácnosti by potreboval sporiteľ odkladať polovicu zo svojej priemernej mzdy ďalších tridsaťosem mesiacov. To sú naozaj „akademické“ výpočty, ktoré stoja na tom, že cena trojizbového štandardného bytu a domácnosti a priemerná mzda by boli na dnešnej úrovni.

Slovensko, to však nie je metropola či krajské mestá alebo z hľadiska prírodných krás iné lukratívne miesta. Cena trojizbového štandardného bytu je rozdielna. Ak je v metropole dostupný za dva milióny korún, tak v niektorých vidieckych sídlach kúpite rovnaký byt za štvrtinovú cenu, ale aj za nižšiu. Bývať by ste tam mohli, ale len vtedy, pokiaľ tam nájdete pracovné miesto.

Komunistický poslanec K. Ondriaš takto pripomenul, že v minulom režime boli síce problémy s bytmi, ale menej dramatické v porovnaní so súčasnou situáciou. Na byty sa síce čakalo roky, ale boli buď zadarmo, či za upísanie sa zamestnávateľovi alebo za štyridsaťtisíc korún z družstevnej výstavby, pričom platový priemer bol v osemdesiatych rokoch asi 3400 korún.

Neoddá sa pokračovať v týchto výpočtoch, lebo sú neúplné a či sa nám to páči alebo nepáči, tak sa týkajú časov minulých a nových, ktoré trvajú takmer štrnásť rokov. Práve za to obdobie došlo k tomu, čo tak veľmi vzrušuje poslanca NR SR za KSS K. Ondriaša. Otázka bývania po roku 1989 sa stala z vôle zástupcov ľudu a vládnych garnitúr takmer vecou súkromnou.

Pripomeňme aj to, že slabne aj štátna podpora výstavbe bytov. Azda aj v dôsledku najrôznejších neserióznych projektov bytovej výstavby, ktoré skrachovali, alebo boli od začiatku veľkým podvodom postaveným na ľudskej dôverčivosti. Nebyť rozmachu stavebných sporiteľní a pre solventnejších hypotekárnych úverov, tak by boli v móde „bytové provizóriá“.

Komunistický poslanec K. Ondriaš zbytočne provokoval premiéra M. Dzurindu. Občania si zaželali, aby štát nefinancoval bytovú výstavbu, a stalo sa. Možno raz bude náš štát taký bohatý, že bude stavať byty svojim občanom aj so spotrebičmi. Nestalo by sa tak po prvý raz v dejinách, avšak jedno je isté, že súčasné generácie a niekoľko ďalších také šťastie netrafí.

Prečo však komunistický poslanec K. Ondriaš nemá v patričnej úcte vôľu ľudu, a to štrnásťročné dielko jeho demokraticky zvolených zástupcov a vládnych garnitúr...? Nechce sa však veriť, že by tak činil iba preto, aby pripomenul premiérovi M. Dzurindovi, že aj on so svojou rodinou donedávna mal panelákový byt (či má?) v bratislavskom veľkosídlisku Petržalka...

Peter Kasalovský