Nielen mladým dať nádej

Komentuje Eleonóra Bujačková

Hoci politika slovenskej vlády orientovaná na stabilizáciu makroekonomiky prináša žiadané výsledky podľa požiadaviek EÚ i MMF, hoci hospodársky rast nás „vystrelil“ medzi prominentov, niekdajšia ponovembrová eufória definitívne opadla. Pravda je taká, že od všetkých ponovembrových lídrov, súčasných nevynímajúc, sme opakovane počúvali, že rozhodujúcu fázu ekonomickej transformácie sme rýchlo a úspešne zvládli. Každá vláda sa isto rada pochváli svojou zdatnosťou, ibaže „propaganda úspechov“ má aj svoj rub: v niektorých ľuďoch zrejme priživila ilúziu, že sme už na druhom brehu, kde každý budúci deň bude hojnejší a radostnejší. Skutočnosť však môže byť iná. Štatistický úrad vo svojich prieskumoch zistil, že pomer tých, ktorí hodnotia finančnú situáciu svojich domácností za lepšiu ako vlani, a tých, ktorí sú na tom horšie, prevažuje smerom k nespokojným. Zhoršenie situácie pociťuje takmer jedna tretina populácie. Pritom plných 40 percent je presvedčených, že na „mŕtvom bode“ uviazla celá ekonomika štátu.

Čo to znamená, je zrejmé, časti spoločnosti sa začína zmocňovať skepsa znásobená konštatovaním, že nezamestnanosť je ešte stále vysoká a že optimistické čísla o nižších počtoch evidovaných na úradoch práce sú len dôsledkom inej štatistiky. Sociálne ekonomicky motivovanú skepsu signalizuje aj iný prieskum, pri ktorom občania vyslovovali, nakoľko sa stotožňujú s politickými cieľmi, ktoré sa strany snažia dosiahnuť. Z 12 rozmanitých cieľov sú hneď prvé štyri výrazne sociálnej povahy. Ide najmä o zvyšovanie dôchodkov, sociálnych dávok, miezd a riešenie nezamestnanosti. Ak nechcú pravicovo orientované strany preferovať nezodpovedný populizmus, nemôžu splnenie takýchto cieľov sľúbiť. Ak nemáme žiť na dlh, nie je na to prosto kde vziať. Navyše, po zmene vlastníckych vzťahov čaká slovenskú ekonomiku dokončenie reštrukturalizácie, a tá zrejme opäť zvýši nezamestnanosť a dočasne aj sociálne napätie. Ako uviesť zdravotníctvo do stavu, keď nebude občanov neurotizovať ako doterajšie improvizácie ministerstva? Ako sa štatisticky priemerná, najmä mladá rodina môže reálne dostať k bytu? Ako bude postarané o plnohodnotný život starých a chorých, keď to nedokážu sami a pritom je to povinnosťou každého slušného štátu bez ohľadu na režim? Na tieto a podobné otázky by mala dať vládna koalícia odpoveď, ak sa nechce dočkať nemilého prekvapenia, že premrhá začiatočný kapitál v nič neriešiacich sporoch a nezrazí hrebienok opozičnej demagógii, v ktorej sociálne témy celkom pochopiteľne dominujú.