Nová integračná brzda

Vznikne euroskeptická frakcia v Európskom parlamente?

Na starom kontinente je v kurze nová Európa. Po už povestnej klasifikácii amerického ministra obrany Donalda Rumsfelda z čias irackej vojny iniciatívu prebrali britskí konzervatívci. Zatiaľ čo Rumsfeld robil čiaru medzi krajinami na základe ich pochopenia pre zahraničnú politiku USA, toryovci sa snažia osloviť príbuzné politické strany v týchto krajinách. Afinita k Washingtonu je pritom jeden z dôležitých bodov, na ktorom by novovznikajúca frakcia v Európskom parlamente (EP) chcela stavať, no jej ideológia eurorealizmu má omnoho širšie dimenzie.

Ak by sa potvrdili dohady týždenníka European Voice, britskí konzervatívci by opustili Európsku ľudovú stranu (EPP) a spolu so stranami príbuznej orientácie (spomína sa medzi nimi aj česká ODS či slovenské KDH) by založili vlastnú frakciu s príznačným názvom Nová Európa. Takýto krok by závažne ovplyvnil úniu hneď v dvoch rovinách. Z hľadiska praktickej politiky by to zrejme znamenalo, že pravica združená v EPP by socialistom musela ustúpiť miesto najsilnejšej frakcie v EP. V súčasnosti má EPP k dispozícii 231 kresiel a socialisti 175. Bez toryovcov by to už bola iná pieseň. Britský ľavičiar Richard Corbett sa nielen domnieva, že pri takomto vývoji by v budúcich voľbách získali pozíciu najsilnejšej frakcie, ale by tiež ľahšie dosahovali dohody s oslabenou EPP.

Možno ešte dramatickejšie zmeny by čakali obsah politického boja v únii, lebo britskí konzervatívci si sebe možno hovoria eurorealisti, no z pozície prevládajúcich trendov v súčasnej únii sú euroskeptikmi. „V ich vnímaní je EÚ len zónou voľného obchodu, v ktorej nemá miesto politická a finančná solidarita,“ hovorí, nie bez dôvodov, predseda EPP Wilfried Martens. Odmietanie súčasného spôsobu európskej integrácie sa doteraz hlavne objavovalo ako súčasť diskusie medzi politickými elitami, zatiaľ čo pred voličmi touto kartou v prvom rade mávali (a nie celkom bez úspechu) predstavitelia krajnej pravice. Vznik euroskeptického zoskupenia strán hlavného politického prúdu v EP by preto bol určite výzvou pre autorov súčasného zjednotenia kontinentu, ale aj potenciálnou prekážkou ďalšej integrácie. Už existencia novej politickej opcie by znamenala, že súčasná forma integrácie by sa ocitla na skúške prakticky v každých voľbách, nie ako doteraz iba na príležitostných referendách o zmluvách EÚ. Jej prípadný úspech by dokonca mohol rozhýbať decentralistické mechanizmy v rámci únie. S určitým zveličením by sme preto mohli povedať, že čím viac sa o novej Európe hovorí, tým menej je jasné, ako nová Európa v skutočnosti bude vyzerať.

Rastislav Boldocký