Časovaná dôchodková bomba

Na jedného dôchodcu dnes v EÚ pracujú len traja zamestnanci

„Pracovať dlhšie, mať viac detí,“ takýto recept ponúka britský týždenník The Economist na európsku časovanú dôchodkovú bombu. Áno, z reformy penzijného systému nemáme hlavybolenie len na Slovensku, ale aj väčšia časť kontinentu. Systém, na základe ktorého sa dôchodky vyplácajú z odvodov súčasných zamestnancov, sa ukazuje v nových podmienkach ako príliš nákladný.

Pritom vždy to tak nebolo. Schému vymyslel ešte nemecký kancelár Otto von Bismarck koncom 19. storočia. Základná myšlienka úspechu spočívala v tom, že počet aktívne pracujúcich občanov mnohonásobne prevyšuje počet dôchodcov. V tom čase bol dôchodkový vek 70 rokov a priemerná dĺžka života 48, takže systém fungoval na výbornú. Postupom času sa vek odchodu do dôchodku znižoval, zatiaľ čo priemerná dĺžka živote rapídne stúpala. Keď sa k tomu pridal pokles pôrodnosti, pred dvoma desaťročiami sa objavili náznaky problémov, ktoré sa odvtedy stupňujú. Súčasný pomer medzi pracujúcimi a dôchodcami v Európe je 3:1, pričom niektoré odhady hovoria, že o tridsať rokov by sa tento pomer mohol vyšplhať na tri ku dvom. Netreba byť veľkým matematikom, že pokiaľ sa nič nezmení, štátnym dôchodkovým fondom hrozia veľké finančné suchoty.

Niektoré európske krajiny (Holandsko, Veľká Británia) situáciu už skôr riešili rozložením dôchodkovej záťaže na druhý (zamestnanci) a tretí (súkromné poistenie) pilier. Vo Veľkej Británii tak štátne výdavky na dôchodky predstavujú len 5 až 6 percent HDP. V prípade Talianska a Rakúska je toto číslo 15 percent, zatiaľ čo v prípade Francúzska a Nemecka stále vysokých 12 percent. Verejnosť v týchto krajinách sa navyše (a celkom pochopiteľne) len ťažko vzdáva sociálnych výdobytkov.

Pokiaľ ide o znižovanie nákladov na štátne dôchodkové schémy, súčasné vlády sa spoliehajú v prvom rade na zvyšovanie vekovej hranice na odchod do dôchodku. No vzhľadom na opozíciu zo strany odborov reformy postupujú len veľmi nevýrazne. Taliansky premiér Silvio Berlusconi tak nedávno predstavil svoj „dôchodkový balík“, ktorý zvyšuje hranicu odchodu do dôchodku zo súčasných 60 na 65 rokov a povinný počet odpracovaných rokov z 35 na 40. Opatrenie stúpi do platnosti až v roku 2008 a je pravdepodobné, že Berlusconi vtedy už nebude vo funkcii ministerského predsedu. Nemecký návrh je ešte dlhodobejší. Počíta sa s postupným zvyšovaním dôchodkovej vekovej hranice zo súčasných 65 na 67 rokov v období 2011 až 2035.

Mnohí odborníci však za hlavný dôvod krízy Bismarckovej schémy považujú nízku natalitu. Keby sa zväčšila aktívna pracovná sila, nebol by problém z vyplácaním dôchodkov. Aby sa zachovala veľkosť populácie, je potrebné, aby žena v priemere porodila 2,1 dieťaťa. V roku 1965 táto miera pôrodnosti bola v krajinách EÚ 2,7 dieťaťa na jednu ženu, dnes je len 1,5! Časť problému by mohli odstrániť imigranti, ktorí už teraz majú slušný podiel na pracovnej sile v EÚ. O zvyšok by sa mali postarať už Európania a Európanky.

Rastislav Boldocký