Nákladná vojenská diéta

Potreba malej, efektívnej a flexibilnej profesionálnej armády

Rozširovanie Severoatlantickej aliancie a boj proti terorizmu spôsobili nové preteky v zbrojení, aj keď so zmenenými prioritami, čo v preklade znamená nahradenie kvantity kvalitou. Problémy súvisiace s transformovaním armády na moderné a mobilné bojové útvary postihli predovšetkým kandidátske krajiny NATO a jej nových členov, no nevyhýbajú sa ani takým krajinám (s veľkými tradíciami), ako je Nemecko alebo Rusko.

Z nepriameho merania síl vychádza zatiaľ najlepšie Slovinsko (a to je len kandidátskou krajinou), riadiace sa slovami svojho premiéra Antona Ropa: „Potrebujeme malú, efektívnu a flexibilnú profesionálnu armádu, schopnú podieľať sa na medzinárodných mierových misiách aliancie.“ V tomto duchu bola v krajine na začiatku septembra zrušená povinná vojenská služba. Slovinci sa dokázali vyhnúť aj kritickému bodu, trápiacemu ostatné štáty, a to je vojenské letectvo. Reálne ohodnotili svoje schopnosti a možnosti a budú sa spoliehať na motorizované oddiely sprevádzané maximálne vrtuľníkmi. Vzdušnú ochranu zabezpečia (silnejšie) štáty NATO.

Tým sa výpočet dobrých správ končí. Ako príklad môžu poslúžiť „čerstvé“ posily aliancie. Nevyhnutná modernizácia armády prinútila nášho západného suseda, Českú republiku, k najväčšiemu zoštíhľovaniu vo svojej histórii. Jej počet by mal klesnúť na 30 000 profesionálnych vojakov a letectvo si bude musieť vystačiť s 18 strojmi typu L-159 a 14 prenajatými stíhačkami od niektorého z ďalších členov Severoatlantickej aliancie. A pre pozemné vojsko zostanie 30 kusov tanku T-72. Námestník českého ministra obrany Jan Váňa len lakonicky konštatoval, že „nemáme veľa možností si vyskakovať“. V prípade letectva sa črtá zaujímavé riešenie, keď Spojené štáty ponúkajú Prahe stíhačky typu F-16, dokonca s tým, že im na stroje poskytnú pôžičku... Reformný proces si vyžiadal aj „obeť“ v radoch českej armády, keď minister rezortu Jaroslav Tvrdík rezignoval v máji na funkciu z dôvodu rozpočtových škrtov štátnych výdavkov, ktoré sa dotkli ozbrojených síl.

Náš južný sused, Maďarská republika, musí zápasiť s faktom, že technika, ktorú tamojšia armáda zdedila po Varšavskej zmluve, je naďalej neudržateľná. V nastávajúcich rokoch plánuje Budapešť zvýšiť pohyblivosť a schopnosť rýchleho úderu vojska. Počet jej príslušníkov by mal podobne ako v Česku klesnúť na 30 000 mužov. Šéf rezortu obrany Ferenc Juhász zároveň priznal, že v tomto roku dosahuje rozpočet maďarskej armády 309 miliárd forintov, čo je dvojnásobok rozpočtu ukrajinských ozbrojených síl. (Českí vojaci môžu v tomto ohľade závidieť svojim maďarským kolegom, keďže sa kabinet premiéra Vladimíra Špidlu rozhodol armáde „venovať“ maximálne 1,9 percenta HDP, napriek pôvodne dohodnutým 2,2 percenta.)

„Miláčikom“ aliancie a Spojených štátov zostáva Poľsko. Nemecko sa už minulý rok dohodlo s Varšavou, že poľskej armáde dodá 128 tankov typu Leopard, nehovoriac o najnovšej ponuke 23 stíhačiek typu Mig-29. (Pomoc Nemecka však nie je úplne nezištná, keďže v Berlíne schválili znižovanie počtu prebytočnej vojenskej techniky.) Severoatlantická aliancia tiež investuje do Poľska na budúci rok vyše 300 miliónov zlotých, v prepočte 3,6 miliardy Sk. Peniaze majú poslúžiť na modernizáciu radarov schopných kontrolovať vzdušný priestor v okolí krajiny a rekonštrukciu vojenských prístavov. A Spojené štáty navrhli, že v prípade, ak sa Varšava rozhodne pre stíhačky F-16, dostane navyše šesť veľkokapacitných transportných lietadiel typu Herkules za zvýhodnenú cenu 40 miliónov dolárov...

Všetky staré, nové či kandidátske krajiny NATO (vrátane Slovenska) by nemali zabúdať na jednoduché pravidlo - so zbraňami sa obchoduje najlepšie. Treba si však vybrať to najlepšie a najpraktickejšie a nezablúdiť v labyrinte tlakov a potrieb zúčastnených strán.

Mladen Bosiočič