ČUCHAJME VANILKU

Peter Kasalovský

Pavlovove reflexy existujú aj u človeka. K takému zisteniu sa dopracovali britskí vedci, dozvedel som sa z tlačovej agentúry, a ostal som znepokojený. Celé desaťročia som žil v tom, že podmienený reflex majú nielen psi, ale aj homo sapiens. Pred týždňom-dvoma by som stavil na to aj päťsto korún, a prehral by som ich. Až od minulých dní je realitou, že aj človek má podmienený reflex.

Čo vlastne vykonal britský vedec Jay Gottfried so svojimi spolupracovníkmi? Trinástich dobrovoľníkov nechali pozerať sa na abstraktný obraz a do nosa im pritom vždy stúpala vôňa vanilky. Neskôr dobrovoľníci pociťovali pri pohľade na tento obraz chuť na vanilkovú zmrzlinu. Avšak chuť na vanilku nemali v takom prípade, keď mohli zjesť toľko zmrzliny, koľko chceli.

V princípe zopakovali pokusy slávneho ruského fyziológa Ivana Pavlova. Ten rozozvučal zvon vždy v momente, keď priniesli jeho laboratórnym psom potravu. Potom už psi začali pri zvonení slintať aj vtedy, keď žiadne jedlo nevideli. Zvonenie bolo nahradené abstraktným obrazom, potrava vanilkovou vôňou a psi ľuďmi. Merala sa mozgová aktivita a nie vyprodukované sliny.

Výsledky tohto výskumu boli prakticky rovnaké, aké dosiahol kedysi I. Pavlov. Odborníci zaznamenávali aktivitu mozgu v momentoch, keď dobrovoľníci sledovali obraz a zároveň vdychovali vanilkovú vôňu. Po viacnásobnom zopakovaní kombinácie obraz-vôňa ukázali neurológovia dobrovoľníkom len obraz, ale ich reakcia bola rovnaká ako predtým. Čiže, bol to podmienený reflex.

Keď však dovolili trinástim účastníkom zjesť ľubovoľné množstvo vanilkovej zmrzliny, následné sledovanie mozgu neukázalo žiadnu zvýšenú aktivitu určitých oblastí. Tento „brzdiaci“ systém fungoval však iba s vanilkovou zmrzlinou. Vedci chceli zistiť, ako funguje potláčanie chute na nejaké jedlo po jeho konzumácii, ale aj to, ako sa vyrovnať s nútenými poruchami prijímania potravy.

Britský vedec J. Gottfried so svojimi spolupracovníkmi mi na diaľku odkázal, že moje tušenie bolo správne. A spôsobil mi traumu, lebo nebudem spokojný, kým nezistím, prečo som si myslel, či skôr tušil to, čo sa potvrdilo až v tomto čase. Postupne si to objasňujem a vychádza mi, že sa tak stalo najskôr v dôsledku môjho povolania - doterajšej komunikácie s tisícami ľudí.

Jej výsledkom je moja „profesionálna deformácia“. Väčšina z tých, s ktorými som komunikoval, keď sa dostali naživo do kontaktu s iným človekom, ktorý mal punc úspešnosti - akoby to bol onen rozozvučaný zvon, tak potom robili všetko pre to, aby ho poslali k zemi. Neskôr, keď taký kontakt už nemali, a len započuli to slovko úspešnosť, tak sa správali k okoliu likvidačne.

Dobro sa dobrom odpláca, to je vecou životnej skúsenosti. Príliš veľa je však takých, ktorí majú jednoznačnú skúsenosť, že také niečo je skôr výnimočným konaním. A keď, tak výnimky potvrdzujú pravidlo, vyjadrené aj nejednou ľudovou múdrosťou. Za dobrotu na žobrotu alebo Urob človeku dobre... Sú však aj múdrosti typu: Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.

Bude to už dávno, čo som prijal vo svojom vnútri taký záver, že ľudské správanie je také, že za dobro treba čakať zlo, a potom sa pričiňovať, aby sa zlo obrátilo v dobro. Možno je to tak preto, že aj kontakt plusových a mínusových ľudských vlastností je riadený podmieneným reflexom. Keby sme to rozmenili na drobné, tak v akýchkoľvek udalostiach by sme našli pôvodcu marazmu.

Aj v súvislosti s našimi dejinnými udalosťami, ktoré vždy splodili veľa dobrého a z následnej reakcie bolo príliš veľa zlého. Keby sa to tak dalo zdôvodniť, že nedošlo k ničomu výnimočnému, ale sa len potvrdila funkčnosť podmieneného reflexu, bol by som spokojnejší. A tak sa teraz utešujem, že predsa len došlo k nejakej zmene - k novej dynamike, a to zlé sa raz na dobré obráti.

Nuž, čuchajme aspoň vanilku a rozmýšľajme, ako by sa dal aplikovať tento objav v našich domácich podmienkach. Viac ako aktuálnou je už niekoľko rokov otázka, ako obmedziť chuť nie po jedle, ale po moci, s ktorou bolo, je a dlho bude spojené zneužívanie moci - potláčanie väčšiny menšinou. Aj keď najjednoduchšie by vskutku bolo zdôvodniť si to zákonitosťou.

Absurdnou, ale nie vylúčenou. Aspoň dovtedy, kým neobjavíme to, čo bude regulovať fungovanie podmieneného reflexu...

Peter Kasalovský