RÍMSKE EUROOBAVY

Dosť stereotypne všetky cesty vedú do Ríma. Po víkende aspoň jedna „la strada“ z večného mesta celkom netradične vedie k Ústave EÚ. Alebo povedané jemne poetickým slovníkom českého premiéra Vladimíra Špidlu, medzivládna konferencia o návrhu európskej ústavnej zmluvy je „odsúdená na úspech“. Sám Špidla pritom (už menej kvetnato) pripúšťa, že dohoda za každú cenu by nemusela byť najšťastnejším východiskom a osobne dáva prednosť „kvalite pred časom“.

Jeho názor nie je ojedinelý. Čoraz viac politikov, organizácií aj občanov v náznakoch alebo verejne vyjadruje obavy zo súčasného priebehu zjednocovania kontinentu. Ich výhrady ani tak nesmerujú k tvrdeniu z víkendovej Rímskej deklarácie, že „integračný proces je dôležitým poslaním Európy“. Prospešnosť vzájomného politického a ekonomického zbližovania sa spochybňujú hádam len radikáli. Prívrženci hlavného politického prúdu sa skôr zamýšľajú nad slovami nemeckého kancelára Gerharda Schrödera o tom, ako „proces rozšírenia a Ústava EÚ sú dve strany tej istej mince“. Súčasný návrh ústavnej zmluvy je totiž len jedným z možných základov integrácie a rozšírenia, a vôbec nie jediným. Pritom rozsudok nad tým, či súčasný návrh (ktorý pravdepodobne bude s menšími úpravami aj schválený) bol šťastnou voľbou, vynesie až história.

V každom prípade bolo zaujímavé sledovať, ako počas rímskeho víkendu prejavujú nedôveru v súčasné smerovanie kontinentu najrozličnejšie politické, ekonomické a záujmové skupiny. Ako obyčajne, najviac sa zvýraznili skupiny anarchistov, hlásiace sa k antiglobalistickému hnutiu, ktoré sa podľa zvyku uchýlili k chronicky známemu demolovaniu výkladov a iným formám pouličných násilností. Tak ešte raz vrhli tieň na zvyšok antiglobalistického hnutia. Pritom väčšina účastníkov 70-tisícovej demonštrácie (údaj organizátorov) ponúka omnoho serióznejšie zargumentovanú kritiku európskej integrácie, týkajúcu sa potláčania národných kultúr či ekonomických, politických, ba aj ekologických rizík.

Čo sa týka početnosti, najväčšie boli demonštrácie Európskej konfederácie odborov, podľa organizátorov sa na nich zúčastnilo až 250 000 osôb. Demonštranti požadovali viac sociálnej Európy. Väčšina z nich prišla z Talianska, ale do sprievodu odborárov vyslali svoje delegácie mnohé krajiny, napríklad Francúzsko, Belgicko, Nemecko, Portugalsko, Poľsko, Slovinsko a iné.

Najväčšie šance na úspech so svojimi pripomienkami predsa majú predstavitelia jednotlivých krajín. Za zmienku preto určite stojí iniciatíva predsedov vlád siedmich súčasných a budúcich členských krajín EÚ pod vedením Rakúska a Fínska, ktoré ešte pred začiatkom medzivládnej konferencie sformulovali požiadavky na budúcu Ústavu EÚ v liste, adresovanom predsedovi talianskej vlády Silviovi Berlusconimu. Predsedovia vlád Rakúska, Fínska, Maďarska, Českej republiky, Slovinska, Litvy a Malty znova požadujú, aby členské štáty mohli nastoliť všetky otázky, ktoré pokladajú za dôležité, počas 2,5 mesiaca trvajúcej medzivládnej konferencie. Autori listu zdôraznili, že chcú opäť otvoriť diskusiu o štatúte Rady Európy a stálom prezidentovi únie podľa návrhu Konventu, ktorého cieľom je zrušiť polročné rotujúce predsedníctvo v EÚ, zabezpečované jednou krajinou. Sedmička politikov chce tiež znova prediskutovať rozdelenie kresiel v Európskom parlamente.

Inými slovami, účastníci konferencie by mali dobre zvážiť všetky plusy a mínusy predtým, než definitívne schvália ústavnú zmluvu EÚ. Bez ohľadu na to, že sú „odsúdení na úspech“.

Rastislav Boldocký