GRADUJE TANEC MEDZI MANTINELMI

Eleonóra Bujačková

Slovenská ekonomika, o ktorej mnohí tvrdia, že si udržiava kondíciu vo fitnescentre, je podľa ekonómov ešte stále v nemocnici a na riešenie narastajúcich problémov jednoducho nemá koncepčný recept. Všetci sme spotrebúvali viac, než sme si zarobili, tvrdia mnohí experti. Mzdy rástli rýchlejšie ako produktivita, všetci chceli jazdiť v autách, pokiaľ možno západných, a kŕmiť sa francúzskymi syrmi, aj keď sme nedokázali vyviezť toľko, aby sme si na to zarobili. Ekonomické ukazovatele to nemilosrdne dokumentujú niekoľko rokov. Šesťdesiat percent, podľa niektorých údajov až šesťdesiatpäť percent slovenských domácností, nedosahuje príjem, ktorý by ich zaraďoval aspoň do priemeru. A tak sa u nás môže stať, že tridsaťpäťročná lekárka z onkológie sa aj s príplatkami za nočné služby „vyšplhᓠv najlepších mesiacoch iba na 14-tisíc hrubého. Štyridsaťšesťročný elektrotechnik z vedeckovýskumného pracoviska rovnako. V novinách sa potom môžu obaja dočítať, že bol „vytunelovaný“ ďalší podnik a nikde nie je jasne uvedený vinník, hoci je vo vzduchu suma v miliardách.

Obaja by isto chceli vyšší plat. Dozvedia sa však, že tlak na vyššie mzdy je výsledok rovnostárstva, ktoré sem vniesol bývalý režim, a že takýto tlak by mohol byť pre našu ekonomiku osudný. Niektorí odborníci z hospodárskej sféry tvrdia, že reči o akomsi tlaku sú bezpredmetné: v súkromnej sfére rástli mzdy v posledných rokoch o 9 -13 %, čo kopíruje v zásade infláciu. Mzdovú špirálu roztočila vláda, keď v rozpočtovej oblasti pripustila zvýšenie takmer o pätnásť percent. Podľa niektorých nám zvrat v roku 1989 otváral cestu medzi elitu. Medzi ekonomických dravcov. Bilancia zahraničného obchodu bola vyvážená, zadlženie štátu takmer nulové. Slovenskí robotníci boli rovnako kvalifikovaní ako nemeckí či rakúski, zato však o tretinu lacnejší a problémy s dopravou či infraštruktúrou sa dali riešiť neporovnateľne ľahšie ako napríklad v Thajsku. Ľudia boli, aspoň nejaký čas, ochotní k obetiam. Slovenský medveď sa na tigra nepremenil. Nádejný vzostup neprišiel. „Usilovne“ sa privatizovalo, avšak profit z toho bol takpovediac nulový - hoci napríklad vo Veľkej Británii stačil výnos len zo siedmich privatizovaných veľkopodnikov na desať rokov. Podobne je na tom sféra daní: nedoplatky sa rátajú v miliardách. Na druhej strane chýbajú miliardy na investície do cestnej a železničnej siete, zdravotníctva, školstva, vedy... Nožnice v životnej úrovni sa ďalej roztvárajú.

Eleonóra Bujačková