KEDY JE DOSŤ A KEDY MÁLO 100 MILIÁRD?

Peter Kasalovský

Ak parlament „zruší“ povinnosť štátu zachovať si vo vybraných strategických podnikoch majoritný podiel, tak ich doprivatizáciou získa najmenej sto miliárd korún na dôchodkovú reformu. Prečítal som si v agentúrnej správe. Pohrajme sa chvíľu s takou fantastickou sumou. Na hlavu súčasníkov, ktorých je 5,3 milióna, by to bolo 18 870 korún, teda 457 EUR. To znamená, že v prepočte ide o sumu troch najnižších miezd. Triviálny, po slovensky neodborný záver, by bol taký, že pre súčasníkov máme na jeden kvartál dôchodky na úrovni najnižšej mzdy, presnejšie na tri mesiace po 147 EUR. Je tu však dôchodková reforma a podľa nie tak zašlých názorov, keby sa týchto sto miliárd ako dôchodkových investovalo, tak by výnos bol od 1,5 do 6 percent ročne. Čisto teoreticky, pokiaľ by sa hneď táto sumička výhodne a podľa predstáv odborníkov zo Špitálskej ulice č. 4 investovala, tak by sme my, súčasníci, získali v prvom roku od 1,5 mld. do 6 mld. korún. V najlepšom prípade 145 miliónov 278 tisíc EUR a na hlavu 27 EUR - v aktuálnom kurze 1115 Sk. Prečo by sme toľko nezarobili, keď už, tak na zlosť správcov švajčiarskych penzijných fondov, ktorých oficiálna výnosnosť bola vlani blízka nule?! K tomu všetkému treba prirátať aj niekoľko desiatok miliárd korún z predaja 49 % akcií Slovenského plynárenského priemyslu. Potom aj neveriaci budú vnímať, že snahy vládnej koalície o zabezpečenie finančného krytia dôchodkovej reformy nie sú dosť razantné. Je príliš opatrnícka, či skôr neschopná ofenzívnej akcie za vytvorenie potrebných zdrojov. Žijúcemu obyvateľstvu, aj v mene jeho budúcich potomkov, za danej situácie ostáva azda len to, aby vyvolali petičnú akciu za privatizáciu aj lesov, vôd a pošty, prípadne všetkého nerastného bohatstva.

Sto miliárd korún je suma, ktorou sa nič nevyrieši. Len za lesy, a majme na pamäti, že sú v nich aj medvede a iná zver, vody - Váh, Hron, Bodrog ... a slovenský úsek Dunaja, riečky, potoky a bystriny, jazerá a vodné diela, pramene a prírodné podzemné zásobárne vody, by sme mohli utŕžiť niekoľko biliónov korún. K tomu ešte prirátajme príjmy za nerastné bohatstvo a nielen my, ale niekoľko generácií si bude parádne žiť. Treba však konať rýchlo a bezodkladne, postarať sa o to, aby obyvateľstvo dostalo takú hotovosť, a popri tom dobre, ba priam nezabudnuteľne zarobili aj investori. Keď sa nepoponáhľame, tak budeme musieť pracovať, či presnejšie väčšina obyvateľstva bude odkázaná na prácu. Potom budeme musieť investovať desiatky miliárd priamo do hospodárstva a dokonca súťažiť s ostatným svetom vo výnimočnosti produkcie a jej vývoze. A s neistým výsledkom. V porovnaní s geniálnou myšlienkou centrálneho spravovania miliárd v dôchodkových a vo všakovakých iných fondoch a v nich realizujúcich sa byrokratov, to už nie je vábna perspektíva. Predajme, čo sa dá, neprejedzme hneď výnos, a budeme si žiť ako väčší-menší ropní šejkovia a im poddaní. To by bolo dôstojné Dňa boja za slobodu a demokraciu.

Ak, tak sa podpíšme pod takú petíciu, ktorej cieľom bude referendum za odvolanie vlády kvôli nekonaniu a tomu, že nám pripravuje neveselý zážitok: nevyhnutnosť pracovať za každú cenu a za akúkoľvek mzdu, rozmýšľať, ako vytvoriť pracovné miesta a zmysluplne vyrábať, namiesto bezstarostnosti a aegonovského parádneho života. Aj v tomto smere by som bol opatrný, lebo už v polovici minulého decénia jeden „otec štátu“ ševelil čosi o tom, že nemôžeme nesmerovať do desiatky najvyspelejších štátov sveta a k tomu, že čoskoro aj za jednu korunu kúpim jeden USD. Možno sa nemýlil, čo vôbec nie je vylúčené, a my to pochopíme ako smrteľníci neskôr. Čo po tom, ako sa s tým vyrovnáme? Odborárom sa čudujem, že chcú nové voľby preto, lebo terajšia vládna koalícia odmietla požiadavku osemapoltisícovej najnižšej mzdy. Nechcú vidieť za roh a stále sú v súčasnosti. Akoby nepochopili, že dajakých sto miliárd je predsa smiešne málo, pokiaľ prijmete prezentovaný triviálny názor, ale bolo by dosť, keby išlo o sto investícii po miliarde. Napokon, v zálohe sú ešte financie za hrady a zámky, príp. časť mozgového potenciálu národa slovenského, našich menšín aj etník...

Peter Kasalovský