VIEDEŇ ROZOHRÁVA NÁTLAKOVÚ HRU?

Rakúsky parlament neratifikuje zmluvu o rozšírení Európskej únie 13. novembra, ako sa pôvodne predpokladalo, o tejto téme bude rokovať až 3. decembra. V prvej chvíli sa ako dôvod časového sklzu uvádzala zaneprázdnenosť zákonodarného zboru. Neskôr vysvitlo, že Viedeň rozohrala nátlakovú hru smerom k Bruselu. Za každú cenu sa snaží presadiť osobitné obmedzenia kamiónovej dopravy cez rakúske územie, ktoré únia len nedávno odmietla.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o celkom malichernú vec, ktorá môže ovplyvniť európsku integráciu asi tak, ako Brusel dokáže vplývať na vývoj v Iraku. Čiže pramálo. A čisto technicky vzaté, je to aj pravda. No ak pod drobnohľad položíme spôsob, akým Rakúsko v tomto prípade pristupuje k integrácii, veľmi rýchlo objavíme choroboplodné zárodky, ktoré by mohli nakaziť nielen samotné rozšírenie, ale aj celý projekt budúcej zjednotenej Európy. Zoberme to celkom prozaicky: Niekto sa tu snaží vybudovať celokontinentálnu konštrukciu, ktorá poskytne slušný domov jej obyvateľom a bude vzbudzovať úctu v zahraničí. Namáhavo sa usiluje do homogénneho celku skĺbiť najrozličnejšie záujmy, kultúry či celé národy. Vyrovnať ekonomické rozdiely. A taká Viedeň robí drahoty pre obmedzenia kamiónovej dopravy. Dokonca osobitné.

Človek nemusí byť prorokom, aby videl, čo pre integráciu môže znamenať takéto úzkoprsé uvažovanie. Ratifikácia zmluvy o rozšírení vôbec nie je jedinou ratifikáciou, ktorú európske krajiny v najbližšom období absolvujú. Omnoho problematickejšie bude schvaľovanie novej ústavnej zmluvy EÚ, bez ktorej nemôže existovať fungujúca rozšírená únia. Najmenej šesť súčasných členských krajín o tejto otázke vypíše referendum, ale ani ratifikácia v parlamentoch nemusí isť ako po masle, ak si vedúci politici v jednotlivých krajinách začnú lámať hlavu nad vecou, ako je „osobitné obmedzenie kamiónovej dopravy“. Ak by sa únii aj podarilo prežiť spomínaný ratifikačný kolotoč bez väčšej ujmy na zdraví, národná stratégia, založená na nesebakritickom presadzovaní každého parciálneho záujmu, bude potenciálnou rozbuškou v takej pestrej kultúrnej, ekonomickej či etnickej architektúre, ako je EÚ.

Aj preto rakúsky člen Európskej komisie svojim spoluobčanom cez štátny rozhlas povedal, že „rozšírenie EÚ je jedna vec, ktorá by sa mal posudzovať ako samostatný projekt, a tranzitný spor je zase vec iná“. Nezabudol pripomenúť, že zo súčasných členských krajín bude mať Rakúsko z rozšírenia EÚ zrejme najväčší prospech. K tomu sa dá dodať hádam len toľko: Ako sa k viedenskému divadielku majú stavať tí, pre ktorých rozšírenie prináša menej výhod?

Rastislav Boldocký