Sebe či zahraničiu?

Vo štvrtok 6. novembra jeden zo šotov televíznych novín hovoril o nevyhnutnosti postaviť diaľnicu v košickom regióne, resp. južný autostrádny ťah. Z argumentov „pre“ bol najdôležitejší ten, ktorý zdôraznil, že nová diaľnica pritiahne do regiónu západných investorov. Inými slovami, postavme diaľnicu ekonomickým návštevníkom, aby ľahšie, rýchlejšie a príjemnejšie prekonávali vzdialenosti. Stredné a východné Slovensko je príťažlivé a zahraničný kapitál prinesie prosperitu. Komu? Tomu, ktorý investuje. Tomu istému, ktorý už nemá do čoho investovať u seba doma, lebo národné ekonomiky sú zdevastované a priemyselná výroba delokalizovaná, okrem iného na Ďaleký východ, do Ázie, kde pracovná sila podnikateľa nestojí nič v porovnaní s nákladmi napríklad na francúzsku pracovnú silu. Kým investorovi stavajú diaľnice, vo svojej pôvodnej krajine sa tomuto istému podnikateľovi štát stará o ním zanechaných nezamestnaných. Zadlžené a čoraz chudobnejšie národné štáty musia teda vo svojom rozpočte absorbovať čoraz viac nezamestnaných a väčšmi sa zadlžiť, keďže štátne výdavky sú väčšie než jeho finančné zdroje napríklad z daní. Zisk, ako vždy, pôjde do vrecka globalizačného ekonomického „okupanta“, povedané slovníkom antiglobalistov, pracujúci dostanú nejakú mzdu a štát trochu daní. A aby tomu bolo tak, štát si na to za ťažké úroky požičia.

Táto špirála ekonomického dlhu národného štátu je na prvý pohľad nekonečná, ale na jej konci je predsa len krach. Čím je štát zadlženejší, tým je politicky slabší a o to viac patrí tomu, kto ho vlastní: globalizačnému kapitalistovi. Košická diaľnica je len ilustráciou a ďalšou fázou ekonomickej podriadenosti až závislosti Slovenska. Ľud, či skôr niektorí z jeho politikov, pripomínajú: že sa predsa sľúbilo, že v rámci privatizačných a investičných procesov zahraničný globalizačný investor bude vlastniť maximum 49 %.“ Takýmito sľubmi a davovou hystériou vytvorenou masmédiami, ktoré do nemoty tvrdia, že ak zahraničný kapitál nepríde, tak republika skrachuje, sa otvorili dvere. Národná ekonomika im naletela ako naivná slečna sľubom zhýralého zvodcu. Čo sa týka košickej diaľnice, otázkou je, prečo by si ju investor nefinancoval a nepostavil sám? Jednak na to má a tiež chce prísť. Vskutku, okrem našej krajiny nemá kam ísť a sám na svoje vlastné prežitie potrebuje nové trhy. Keďže aj tu ide o tú istú prefíkanú taktiku: „... ak sa budete správať tak a ešte onak, tak si zaslúžite vstup niekam,“ alebo: „ak postavíte diaľnicu, tak sa vám investor odmení tým, že príde.“

Masmédiami zmanipulovaný národ, na čele so svojimi krátkovidiacimi a krátkotrvajúcimi politikmi, však nepostrehol, že rovnako ako Európska únia sa chcela z globalizačných dôvodov rozšíriť, tak aj globalizačný investor sa chce vnútiť do národnej ekonomiky. Ak si však štát predsa na diaľnicu požičia, tak by ju mu mal potom formou drahého každodenného poplatku predávať. Doteraz nebolo počuť, že by sa košická alebo akákoľvek diaľnica mala postaviť predovšetkým pre domáce firmy a už vôbec nič o serióznych prepočtoch návratnosti takejto investície. Ešteže to nie je len problém čisto slovenský, ale aj ostatných štátov centrálnej a východnej Európy.

Arabella Picot-Nemec