Regióny ukazujú chrbát únii

Lokálni lídri začínajú pociťovať Brusel ako hrozbu

„Návštevníci kancelárie šéfa škótskych nacionalistov Johna Swinneyho nájdu vyvesené dve vlajky - škótsky kríž svätého Andreja a žlté hviezdičky Európskej únie,“ píše v najnovšom čísle britský týždenník The Economist. Voľba symbolov v žiadnom prípade nie je náhodná. Únia je v argumentácii nacionalistov akousi zárukou, že posilňovanie autonómie neprivedie Škótsko do izolácie a chudoby.

Dlhé roky Brusel a európske regióny vystupovali ako prirodzení spojenci v boji o právomoci s národnými štátmi. Dnes sa však v tomto partnerstve začínajú objavovať vážne trhliny a nie je vylúčené, že škótsky prípad zostane medzi ojedinelými. Regionálni politickí bossovia začínajú vnímať úniu ako hrozbu svojej autonómii. „EÚ už viac nepovzbudzuje regionalizmus,“ tvrdí odchádzajúci šéf katalánskych nacionalistov Jordi Pujol, svojho času horlivý zástanca únie. Umberto Bossi, predseda Ligy severu, snažiacej sa o samostatnosť Padánie, tiež svojho času videl v Bruseli spojenca vo svojom „protirímskom ťažení“. Dnes úniu označuje za „hračku v rukách silných vlád, nadnárodných spoločností a pedofilov“. „Naše právomoci v rovnakom čase nahlodáva Berlín a Brusel,“ čoraz častejšie odznieva v nemeckých spolkových krajinách. Týmto sa napríklad nepáči, že pravidlá EÚ o voľnej ekonomickej súťaži im bránia v tradičnom dotovaní lokálnych ekonomík. Nemecké regióny spolu s predstaviteľmi holandských Flámov dokonca žiadali, aby návrh ústavnej zmluvy Konventu poskytol regiónom významnejšiu úlohu. Ich snahy nepriniesli ovocie, najmä kvôli opozícii Francúzska a Španielska.

Kde teda nastal zlom? Podľa týždenníka The Economist nemalú úlohu má na tom práve proces rozšírenia EÚ. Už teraz treba totiž nájsť kompromis pri rozhodovaní medzi 15 krajinami. Keď únia bude mať 27 členov, veci sa môžu ešte viac skomplikovať. V takejto situácii si Európska komisia v žiadnom prípade nechce pohnevať národné štáty naliehaním na otázky regionalizácie. Vstup nových krajín zákonite odštartuje aj vlnu porovnávania, najmä vo vyspelých euroregiónoch. Už spomínaný Jordi Pujol tak poukazuje na fakt, že mnohé z nových členských krajín sú aj menšie, aj chudobnejšie ako Katalánsko. Tie však v únii budú zastúpené priamo, zatiaľ čo Barcelona len prostredníctvom Španielska. Pujol žiada, aby sa katalánčina stala oficiálnym pracovným jazykom únie, keďže sa používa omnoho častejšie ako niekoľko iných. The Economist na záver poznamenáva: „Pujol stále nejde až tak ďaleko, aby pre Katalánsko žiadal v EÚ pozíciu nezávislého štátu. Bude aj jeho nástupca taký umiernený pri otváraní tejto otázky?“

Rastislav Boldocký