VÝPLATNÁ PÁSKA A ODVODY ŠTÁTU

Alexander F. Zvrškovec

Prevažná väčšina obyvateľstva Slovenska si uvedomuje, že spoločenské zmeny, ktoré sa začali po páde komunistického systému, môžu byť úspešné iba vtedy, ak väčšina z nás nielen slovom, ale aj činom prispeje k ich realizácii. Nestačí slepo veriť, že trhový mechanizmus spolu s právom podnikať a vlastniť sám osebe ako zázračný liek vyrieši všetky problémy. Napriek už viac ako desiatim rokom trvania vlastnej štátnosti sa nám dodnes nepodarilo vytvoriť ani jeden dokument, ktorý by reprezentoval základ nášho snaženia a mohol byť tým dokumentom, ktorý by umožnil našim deťom vysvetliť iným deťom, ako to tu vlastne funguje.

V situácii, keď takýto dokument na základných školách nemáme, je potrebné, aby aspoň občas čiastkové prejavy niečoho spoločného ožiarili našu oblohu. Problémom je, že ani žiaru na oblohe netlmočí slovenská verejnosť rovnako. Jedna časť ju vidí ako možnosť a druhá automaticky ako hrozbu. Príkladom môžu byť dve reformy, ktoré sa dnešná vláda pokúša presadiť. Dôchodková reforma jednoznačne ukazuje, že si začíname uvedomovať rozdiel medzi snom a realitou. Z rozprávkovej vízie bývalých komunistov, ktorí bez mihnutia oka v mene štátu sľúbili obyvateľstvu, že sa o nich štát v starobe postará, sa dostávame do realít, kde si začíname uvedomovať, že možnosti štátu sa o niekoho postarať sú značne obmedzené.

Štát môže reálne a dlhodobo disponovať iba s tými prostriedkami, ktoré občanovi odoberie! Vzhľadom na to, že slovenský občan si nerád nechá niečo odobrať, neostáva štátu nič iné, než mu to násilím zobrať alebo mu radšej nič nesľúbiť. Napriek tomu, že tento záver znie celkom logicky, je takéto riešenie politicky nepriechodné. Dôvodom je, že občania si štát vytvorili práve na to, aby riešil problémy tohto typu. Štát sa teda rozhodol, že bude riešiť vzniknutý problém použitím kombinácie násilia (ktoré garantuje minimálny dôchodok) a motivácie (ktorou umožní tým, ktorí sú ochotní za výhodných podmienok sporiť vo forme dôchodkového pripoistenia).

V teoretickej rovine je riešenie určite správnym krokom. Do akej miery občan skutočne v budúcnosti dostane penziu, z ktorej sa dá prežiť, je veľkým otáznikom. Nič dnes nenasvedčuje tomu, že slovenský štát dokáže zabezpečiť čo len garantovanú časť penzie. Komunistom sa bez trestu podarilo minúť 50-ročné penzijné úspory obyvateľstva a ich následníci v štátom kontrolovaných bankách za posledných 10 rokov premárnili ďalších viac ako 100 miliárd z úspor obyvateľstva. To, že túto stratu štát nechce vyšetriť, ale že ju jednoducho zobral sám na seba, jednoznačne nasvedčuje tomu, že štát je pod kontrolou tých, ktorí si neželajú, aby sa takéto konanie začalo.

Ešte väčšie pochybnosti mám o schopnosti súkromných organizácií spravovať penzijné prostriedky obyvateľov Slovenska. Ako príklad uvediem skúsenosti zo Švédska. Skandia Liv spravuje dnes okolo 250 miliárd korún vo forme penzijného pripoistenia. Zakladateľom organizácie je poisťovňa Skandia a Švédi ani vo sne nemohli snívať o tom, že záujmy poisťovne ako zakladateľa a súkromné obchody riaditeľov tejto spoločnosti značne vyhlodajú ich penzijné úspory. Poisťovňa Skandia, ako zakladateľ, kryla svoje zlé obchody v rozpore so zákonom z prostriedkov určených na životné poistenie. Riaditelia spoločnosti Skandia Liv, ktorá prostriedky životného pripoistenia spravovala, si pre seba a svoje deti obstarali byty v najdrahších štvrtiach Štokholmu. Tak zlyhal morálny, ako aj kontrolný systém.

Slovenský model neobsahuje ani morálny kódex a ani poriadny kontrolný systém. Napriek tomuto sme sa ho rozhodli presadiť, lebo si myslíme, že nie je iná cesta. Takéto riešenie ešte raz ukazuje na to, že sme obeťami predstáv. O tom, že občan je neschopný racionálnych rozhodnutí a že tieto rozhodnutia za neho musia robiť politici v mene štátu. Nič dnes nebráni tomu, aby si každý občan otvoril účet či už v banke alebo inej poverenej inštitúcii, kde si sám alebo cestou splnomocnenca môže spravovať svoje penzijné pripoistenie. Jediným kritériom musí byť, že prostriedky musia byť viazané určité obdobie a počas tohto obdobia nesmú byť použité na privátnu spotrebu. Motivačným faktorom na to, aby občan začal takéto penzijné sporenie, musí byť to, že odložené peniaze budú odpočítateľné zo základu dane.

V tomto týždni organizuje spoločnosť Softip v Bratislave svoj každoročný seminár o možnostiach využitia informačných technológií tak v podnikoch, ako aj vo verejnej správe. Spoločnosť Softip má najväčší podiel na slovenskom trhu v oblasti systémov zabezpečujúcich personálnu administráciu zamestnancov. Podľa mňa zaväzuje táto pozícia spoločnosť minimálne k dvom veciam. Prvým záväzkom je sledovanie dôchodkovej a daňovej reformy tak, aby výplatné pásky obsahovali náležitosti, ktoré zákon predpisuje. V druhom rade a podľa mňa podstatne dôležitejšou požiadavkou je, aby výplatná páska prestala byť dokumentom, ktorý nehovorí všetko. Naša spoločenská tradícia je tradíciou poloprávd, často motivovaných tým, že to, čo nevieme, nebolí. Možno je to pravdou v oblasti citov, ale v práci narábame silnými realitami a pravda, aj keď trpká, je základom úspechu!

Som presvedčený, že slovenskí zamestnávatelia v budúcnosti, a to s okamžitou platnosťou, budú vyžadovať, aby na výplatnej páske boli všetky náklady na zamestnanca jasne prezentované. Je nevyhnutné, aby zamestnanec vedel, že podnik odvádza štátu a fondom zo zákona 38 % z tej hrubej mzdy, ktorou sa jeho výplatná páska začína.

Alexander F. Zvrškovec