ČO JE DISKRIMINÁCIA?

Právo podľa jednej strany

Diskrimináciou je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie a neoprávnený postih.

Priamou diskrimináciou je také zaobchádzanie, ktoré je v porovnateľnej situácii menej výhodné, než ako sa zaobchádza alebo ako by sa zaobchádzalo s inou fyzickou alebo právnickou osobou.

Nepriamou diskrimináciou je zdanlivo neutrálny predpis, kritérium alebo zvyklosť, ktoré znevýhodňujú fyzickú osobu alebo právnickú osobu. To neplatí, ak je takýto predpis vecne zdôvodnený.

Obťažovaním je také konanie, ktoré má za cieľ alebo za následok zásah do slobody alebo ľudskej dôstojnosti a ktoré vytvára pre osobu nepriateľské, zastrašujúce, zahanbujúce, pokorujúce alebo urážlivé prostredie.

Neoprávneným postihom je také konanie, ktoré má za cieľ alebo za následok spôsobenie ujmy fyzickej alebo právnickej osobe z dôvodu, že sa domáhala rovnakého zaobchádzania.

Akoby sme si na Slovensku nechceli priznať, že aj tu existuje netolerantnosť. V mnohých prípadoch sme však svedkami vylievania zlosti, napätia, istého znechutenia a obáv zo spoločenského vývoja na slabších alebo odlišných. Už niekoľko rokov sa na Slovensku diskutuje o potrebe či zbytočnosti antidiskriminačnej právnej normy. Vládna verzia je vecná, jej legislatívna cesta bola po dohode koaličnej rady pozastavená. Objavil sa aj poslanecký návrh zákona o rovnakom zaobchádzaní. Diskusia však uviazla na otázke, či je potrebný jeden komplexný zákon alebo novelizácia existujúcej legislatívy. Experti zdôrazňujú, že komplexný antidiskriminačný zákon na Slovensku je potrebný.

Možno najdôležitejšie je, že je účinným opatrením na konkrétnu vymožiteľnosť práva ľudí, ktorí sú diskriminovaní. EK tento zákon chápe ako záväzok Slovenska voči demokracii a voči správaniu sa k menšinám. Bolo by príliš jednoduché tvrdiť, že antidiskriminačný zákon musíme prijať len na implementáciu smerníc Európskeho spoločenstva. Potreba prijatia antidiskriminačného zákona tkvie v samotnej podstate našej spoločnosti. V schopnosti preukázania tolerancie, v skutočnej realizácii rovnosti príležitostí a v ochrane práv všetkých členov spoločnosti bez ohľadu na ich pohlavie, rasu, farbu pleti, etnický alebo sociálny pôvod, genetické charakteristiky, jazyk, vieru alebo náboženstvo, politický či iný názor, príslušnosť k národnostnej menšine alebo etnickej skupine, majetok, postihnutie, vek alebo sexuálnu orientáciu.

Podľa názoru niektorých takýto zákon slúži len na zaknihovanie povinnosti voči Európskej únii. V praxi by však bolo vynucovanie zákona najmä pri diskriminovaní pre politický názor neúčinné. Aj preto nepovažujú jeho odporcovia antidiskriminačný zákon za „spasiteľný, pretože aj v menšinovej praxi a politike sa uplatňuje opačný a pre Slovákov demoralizujúci princíp zvýhodňovania príslušníkov menšín cez princíp pozitívnej diskriminácie“. Zástancovia zasa argumentujú, že nové znenie zákona o uplatňovaní zásady rovnakého zaobchádzania (antidiskriminačného zákona) nie je len o právach a paragrafoch, ale aj o imidži krajiny. Lebo pravdou je, nech to akokoľvek a ktokoľvek hodlá zahmlievať, že diskriminácia je v SR vážnym problémom.

Skúsenosti ukazujú, že sa s ňou opakovane stretávame v rôznych podobách a na rôznych úrovniach spoločnosti. Aj preto potrebujeme komplexné riešenie vo forme jednej prehľadnej a samostatnej právnej normy. Podľa možnosti schválenej ako ústavný zákon. Kozmetické a nesystematické riešenie problému nie je zárukou efektívneho pokrytia celej škály ohrozených skupín a foriem diskriminácie. Dalo by sa súhlasiť s názorom, že komplexný antidiskriminačný zákon nie je potrebný, pokiaľ nejestvuje diskriminácia. Žiaľ, nová spoločnosť novou nie je, a diskriminácia sa predsa nedá zužovať len na to, o čom nám napíše EK. Problémy nie sú iba s menšinami a etnikami, koniec koncov tie sú aj v „demokratickejších štátoch“ ako SR, s postavením ženy a vekovo starších a pod. Diskriminovaní sú napokon aj domáci podnikatelia v porovnaní so zahraničnými investormi. Ad absurdum, aj zdravotne postihnutí sú z určitého hľadiska diskriminovaní. Nehovoriac už sociálne slabých a slabnúcich a, samozrejme, ich rodinách.

Vyjadrenia niektorých politikov, že antidiskriminačný zákon by bol prvým krokom k homosexuálnym manželstvám a adopciám detí partnermi rovnakého pohlavia, sú neopodstatnené a zavádzajúce, návrh zákona nič také nerieši a ani nezaručuje. Na druhej strane sa zákon týka všetkých menšín a znevýhodnených skupín a žiadnu z nich nemožno vzhľadom na princíp rovnosti vylúčiť, no ani zdôrazňovať. V spoločnosti, ktorá sa zaviazala stavať na demokratických hodnotách, nie je antidiskriminačný zákon len akousi podlžnosťou voči európskym smerniciam, ale predovšetkým a na prvom mieste je konkrétnym naplnením princípov rovnosti a práva domáhať sa spravodlivosti, ktoré deklaruje Ústava SR.

Premiér Mikuláš Dzurinda predčasom vyhlásil, že spor bude mať povahu skôr technickú ako vecnú. Koalícia sa musí dohodnúť na tom, či zákaz diskriminácie bude riešiť jedným zákonom alebo prostredníctvom viacerých. Predseda parlamentu P. Hrušovský zasa vyslovil, že nechápe, na čo je Slovensku antidiskriminačný zákon a čo sa ním má upraviť. Podľa neho žiadna smernica únie neprikazuje kandidujúcim štátom, aby špeciálny antidiskriminačný zákon schválili. Len v oblasti pracovného práva, čo už SR upravila.

Podivná diskusia sa nesie slovenskými orgánmi a inštitúciami. Antidiskriminačný zákon vraj ohrozuje koaličnú dohodu, stabilitu vlády a celej koalície. Podstata je však inde. Tentoraz ide priamo o človeka. O to, či mu zostane sloboda. Čo je to za logika, čo sú to za princípy, ak chceme povýšiť právo jednej strany nad ostatné? Nájdeme odpoveď v číslach? KDH predsa zastupuje len 8 % voličov - napriek tomu, že na Slovensku sa k rimskokatolíckej cirkvi hlási vyše 70 % občanov. Znamená to, že nie každý katolík na Slovensku podporuje politiku KDH. Ak tri vládne strany ustupujú pred svetonázorovým hľadiskom štvrtej, tak je zrejmé, že jedno angažované „nie“ je v koalícii silnejšie ako trojnásobné, ale nezainteresované „áno“.

Pri posudzovaní návrhu antidiskriminačného zákona by si slovenské politické elity mali uvedomiť, že nie sme uprostred 19. storočia, ale na prahu 21. storočia a podľa toho by mali mať aj postoj trebárs k právam minorít, ktoré v spoločnosti reálne existujú. Mnohí zo zákonodarcov by asi potrebovali špeciálneho sprievodcu slovenskou realitou, a potom by azda pochopili, ako ďaleko máme k želanému stavu. Možno nie viac ako iné štáty, ale to predsa nič nemení na podstate veci. Prečo nebyť lepší, inak povedané, pokrokovejší a razantnejší v zápase o novú a skutočnú demokraciu v meniacich sa spoločenských pomeroch.

Antidiskriminačný zákon zakazuje diskrimináciu na základe akéhokoľvek dôvodu. Nepripúšťa sa diskriminácia na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, veku, sexuálnej orientácie či náboženstva. Rovnako sa zakazuje diskriminácia kvôli zdravotnému postihnutiu, politickému zmýšľaniu, národnému alebo sociálnemu pôvodu, príslušnosti k národnosti a etnickej skupine, majetku a rodu.

Čo požaduje EÚ

zákaz diskriminácie kvôli:

- rasovému pôvodu

- etnickému pôvodu

- náboženskému presvedčeniu

- viere

- zdravotnému postihnutiu

- veku

- sexuálnej orientácii

Eleonóra Bujačková