Zlatý nástroj ochrany

Bezpečný prístav na rozbúrenom mori finančných trhov - takto býva s obľubou charakterizované zlato a jeho význam v súčasnom svete. Žltý kov je oddávna nositeľom funkcie uchovávateľa hodnoty.

Názory ekonómov na to, akú funkciu by malo zlato zohrávať v menovej politike, sú rôzne. Stále existuje skupina prívržencov zlatého štandardu. Tí sú zástancami názoru, že zlato by malo byť kotvou monetárnej politiky. Zlatý štandard je systém, v ktorom je menová jednotka stanovená ako ekvivalent určitej fixnej váhy zlata, pričom daná krajina disponuje rezervami zlata, s ktorými slobodne obchoduje a neobmedzuje jeho dovoz, resp. vývoz. Svet sa však zlatého štandardu vzdal. V Spojených štátoch amerických došlo k jeho zrušeniu ešte v roku 1971. Odklon od nadviazanosti meny na zlato má na cenu tohto drahého kovu výrazný vplyv. Centrálne banky sa vzdávajú svojich zásob. Jeho zvýšeným prísunom na trh sa cena dostáva pod výrazný tlak.

Už niekoľko rokov však pretrváva na svetových trhoch s týmto vzácnym kovom stav, v ktorom ponuka nestačí pokryť dopyt, čo vytvára tlak na jeho cenu. Tá pomaly stúpa až k sedemročným maximám. Analytici odhadujú, že investori mali počas minulého roka záujem o 3900 ton zlata, pričom objem na strane ponuky bol o 1000 ton nižší.

Vývoj jeho ceny od roku 2001 naznačuje, že správcovia fondov sa opäť čoraz viac začínajú orientovať na zlato ako prostriedok ochrany pred rizikom. Záujem oňho tradične rastie spolu z geopolitickým napätím. Nedávnym príkladom je vojenský konflikt v Iraku. Práve ten stojí za prudkým rastom na začiatku tohto roka. Napriek jeho relatívne rýchlemu priebehu však nedošlo k prudkému obratu a zlato sa v druhom polroku v rozpore s predpokladmi mnohých analytikov pomerne vytrvalo posilňuje.

Trend na trhu so zlatom tiež odzrkadľuje vývoj na euro-dolárovom trhu. Oslabovanie dolára stavia investorov z Európy do výhodnejšej pozície, keď sa tento drahých kov stáva pre nich lacnejším. To, prirodzene, podnecuje vyšší záujem, čo zároveň znamená tlak na rast jeho ceny. Aj akékoľvek zaváhanie na kapitálových trhoch vyúsťuje v to, že hráči na trhoch sa vrátia do „bezpečného prístavu“ - k zlatu.

Odklon od nadviazanosti meny na zlato má na cenu tohto drahého kovu výrazný vplyv. Centrálne banky sa vzdávajú svojich zásob. Jeho zvyšným prísunom na trh sa cena dostáva pod výrazný tlak. Práve snaha predísť takémuto scenáru viedla v roku 1999 k uzatvoreniu takzvanej Washingtonskej dohody, v rámci ktorej sa 15 európskych centrálnych bánk zaviazalo obmedziť v priebehu nadchádzajúcich piatich rokov svoj predaj zlata na objem maximálne 400 ton ročne. S blížiacim sa skončením platnosti tejto dohody stúpa na trhoch napätie. Ukončením tohto obmedzenia však pravdepodobne zlato nestratí pevnú nohu pod nohami. Analytici do veľkej miery predpokladajú obnovenie tohto kontraktu, je však možné, že limit sa posunie nahor o 100 ton ročne.

Faktorom, ktorý sa v rozhodujúcej miere podieľal na tom, že ceny zlata za posledné dva roku vyleteli nahor o viac ako 100 dolárov za uncu, bol postup banských spoločností pri predaji ešte nevyťaženého zlata za dohodnutú sumu. Pred niekoľkými rokmi si takýmto spôsobom mohli ťažobné spoločnosti zabezpečiť kalkulovateľné príjmy. Takéto zabezpečenie im však nedovolilo ťažiť z rastu cien, a tak sa tieto spoločnosti v poslednom čase snažia redukovať tieto pozície.

Ľubica Martauzová