Našetríme si v štátnej kase?

Osobné dôchodkové účty ako súčasť verejných financií

Napriek tomu, že poslanci Výboru NR SR pre sociálne veci a bývanie, a to nie iba opoziční, navrhovali predĺžiť termín na prerokovanie zákona o starobnom dôchodkovom sporení vo výboroch až do 15. januára, plénum pred pár dňami rozhodlo, že druhé čítanie sa uskutoční už na najbližšej, decembrovej, schôdzi. Ide pritom o veľmi dôležitý aj zložitý zákon, ktorý je jadrom dôchodkovej reformy, keďže zavádza povinné sporenie občanov na dôchodok na osobných účtoch. Bizarné je, že vzhľadom na snahu splniť zároveň aj Maastrichtské kritériá a nezvyšovať schodok štátneho rozpočtu, ktorý v Sociálnej poisťovni nutne spôsobí odlev občanov do tzv. druhého piliera, došlo krátko pred prerokovaním zákona vo vláde k rozhodnutiu kvalifikovať peniaze na osobných účtoch ako súčasť verejných financií. Teraz už naozaj ťažko hľadať rozdiely medzi zásadami tohto kapitalizačného piliera predchádzajúceho vedenia sociálneho rezortu a súčasným návrhom. Ten minulý, pravda, nedospel do paragrafového znenia, inšpiroval sa hlavne švédskym modelom a nešlo o sporenie, ale o poistenie. Lenže: V čase prípravy toho súčasného vynaložili jeho tvorcovia hodne propagačného úsilia na to, aby zdôraznili súkromnovlastnícky vzťah k prostriedkom, ktoré bude na osobné účty odvádzať zamestnávateľ (čím sa vlastne zvýši zárobok...!). Zdôrazňovali, že budú predmetom dedenia, že občan bude pravidelne dostávať výpis zo svojho účtu atď. Dnes je však všetko ináč. Príspevky sa majú platiť na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici a Sociálna poisťovňa bude mať povinnosť previesť príspevky na bežný účet dôchodkového fondu, ktorý si sporiteľ zvolil. Minister Kaník, ktorému veľmi záležalo na tom, aby dôchodkovú reformu vôbec spustil, nedávno na neformálnom stretnutí s novinármi zdôraznil, že aj keď je pekné napísať ideálnu dôchodkovú reformu a trvať na nej, politika je aj o kompromisoch a schopnosti hľadať priechodné riešenia. Tento jeho postoj nemení nič na tom, že až do chvíle, kým občanom nevznikne nárok na dôchodok, budú ich vlastné peniaze súčasťou verejných financií. Je len pochopiteľné, že z právneho hľadiska nemôžu byť predmetom dedičstva. Pre prípad úmrtia sporiteľa ešte pred dosiahnutím nároku na dôchodok sa preto navrhuje pre jeho dedičov jednorazové vyrovnanie. Je však dosť zvláštne, že návrh zákona predpokladá založenie právnej úpravy poukazovania dôchodkov a jednorazového vyrovnania na dohode sporiteľa s príslušnou dôchodkovou správcovskou spoločnosťou alebo s príslušnou poisťovňou a nenavrhuje všeobecne platný princíp. Možno teda iba súhlasiť s poslankyňou Edit Bauerovou, podľa ktorej si tento veľmi zložitý zákon (okrem problému verejný-súkromný sú v ňom závažné otázky fungovania dôchodkových správcovských spoločností, pravidlá investovania pre dôchodkové fondy, otázky dozoru nad týmto množstvom financií) zaslúži dôkladnejšie preštudovanie a diskusiu vo výboroch. Napriek jej veľmi logickej argumentácii sa však parlament opäť ponáhľa. Nie sú pritom na to dôvody, veď zákon má začať platiť od januára 2005 s výnimkou niektorých paragrafov, týkajúcich sa prípravných prác vzniku príslušných dôchodkových správcovských spoločností.

V jednom z úvodných paragrafov návrhu zákona sa hovorí: „Uplatňovanie práv a povinností vyplývajúcich z tohto zákona musí byť v súlade s dobrými mravmi.“ Nuž, ak je prisvojenie si súkromných peňazí štátom - čo aj na obmedzený časový úsek 17 a viac rokov - v súlade s dobrými mravmi, niet čo dodať.

Zuzana Krútka