Preteky v reformách

Berlín a Paríž menia kurz

„Príliš dlho sme žili s myšlienkou, že štát má vždy pravdu. Musíme opustiť túto predstavu... štát nemôže rozhodovať o všetkom,“ uviedol ešte v júli francúzsky premiér Jacques Chirac. Naznačil tak, že Paríž by mohol razantnejšie vykročiť na cestu ekonomickej liberalizácie. Nemecký premiér Gerhard Schröder je v tomto smere ešte priamejší. „Ak ma nechcete nasledovať, môžete si nájsť niekoho iného,“ povedal podľa denníka Bild straníckym kolegom pred hlasovaním Bundestagu o reforme zdravotníctva.

Dve prvé krajiny EÚ sa teda pod tlakom zámorskej konkurencie a nepresvedčivých výkonov domácich ekonomík definitívne rozhodli výrazne zredukovať systém sociálnej starostlivosti. Dôvody, ktoré viedli Paríž a Berlín k takémuto kroku, nie sú celkom identické (v prípade Nemecka je to napríklad aj príliš nákladné zjednotenie), no samy reformy sú si navzájom až nápadne podobné. Príznačné je už ich pomenovanie - v prvom prípade Agenda 2010, v druhom 2006. A to je len začiatok. „Obe krajiny sa zameriavajú na tri veľké oblasti: dôchodky, zdravotná starostlivosť a trh práce,“ píše britský týždenník The Economist a dodáva: „Ani v jednej z nich sa nespochybňuje potreba štedrej sociálnej ochrany, no v oboch badať úsilie znížiť túto finančnú záťaž.“ Noviny tiež dodávajú, že Nemecko a Francúzsko dokonca porovnávajú vlastné poznámky, dokonca formovali spoločné pracovné skupiny, aby prehodnotili jednotlivé možnosti. Za symbol dobrých vzťahov možno označiť prípad, keď G. Schröder požiadal J. Chiraca, aby ho sčasti zastupoval na summite EÚ, keďže sa potreboval vrátiť do Berlína na spomínané hlasovanie Bundestagu.

Podobnosti sú aj v detailoch oboch agend. Pokiaľ ide o dôchodkovú reformu, tak Paríž, ako aj Berlín chcú šetriť tak, že prinútia ľudí dlhšie pracovať. Nemecko plánuje predĺžiť vek odchodu do dôchodku zo súčasných 65 na 67 rokov. Francúzsko zasa zvyšuje povinný počet odpracovaných rokov pre zamestnancov verejného sektora z 37,5 na 40 a neskôr na 42. „V zdravotnej starostlivosti obe krajiny majú rovnaký problém: prvotriedny systém spôsobuje neúnosný rast výdavkov,“ píše The Economist. Podobne v prípade reformy trhu práce sa obe krajiny snažia o viac flexibility. V tomto prípade však Francúzsko má prekážku navyše v podobe kontroverzného zákona o 35-hodinovom pracovnom týždni.

Čiže nejde o klasické preteky, európsky dvojzáprah skôr hľadá optimálny model pre ďalší rozvoj. To však neznamená, že najrozličnejší analytici, investori a ekonómi nebudú pozorne sledovať, kto zvíťazí v hĺbke a rýchlosti reforiem. A tiež bude treba určiť, ktorá z reforiem vyjde víťazne, lebo to nie je to isté.

Rastislav Boldocký