Naozaj žijeme nad pomery?

Najlepšie by vari bolo, keby sa opýtali samotných občanov

Už roky odolávame obvineniu, že „si žijeme nad pomery“ a že s tým niečo musíme urobiť. Utiahnuť si opasky čoraz viac a viac. Zatiaľ nám nikto poriadne nevysvetlil, čo je to život nad pomery, napokon žiadna jednoznačná definícia neexistuje. Alebo je ich milión. Ak sa spýtame ekológa, ktože si to žije nad pomery, vynadá nám, že každý, kto jazdí autom, používa spreje, je hamburgery a zalieva ich kokakolou. Ekonóm začne hovoriť o produktivite práce, vnútornej zadlženosti, schodku zahraničného obchodu, kurzovej politike. Nedajbože, aby sa o definovanie života nad pomery pokúšal filozof. Spíše tisícstránkový spis, ktorý na konci života celý v ošiali spáli. Najlepšie je azda spýtať sa každého človeka osobitne. Je takmer isté, že od žiadneho nedostaneme pozitívnu odpoveď - áno, žijem si nad pomery. Jednotlivec, pokiaľ nepodvádza, nad pomery jednoducho žiť nemôže. Ten má problémy využiť. Iba inštitúcie (i tá najvyššia - štát) môžu žiť nad pomery, pretože tie sú tu preto, aby vytvárali prostredie, v ktorom si práve aj chudobný jednotlivec nemôže dovoliť žiť nad pomery. Keďže to ctihodné inštitúcie nedokázali, žijú práve ony nad pomery. Čo s tým? Zrušiť inštitúcie? Štát? A kto ho vlastne tvorí? Nikto iný než práve jednotlivci. Nad pomery si teda žije každý. A každý (teda nikto) je vinný.

Ako individuálne nezmerateľný je „život nad pomery“, tak naopak presne zaznamenateľný je čas, ktorý človek odpracuje, aby mohol nakúpiť tovar alebo zaplatiť služby. Aj keď „odpracovať“ nič nehovorí o tom, či táto práca bola efektívna, na stole predsa len leží meradlo na porovnanie v čase a profesii. Ekonomickí experti na spriemerovanie našej úrovne používajú štyroch reprezentantov: za robotnícke profesie automechanika, za štátnych zamestnancov učiteľku, za najvyššiu platovú skupinu riaditeľa a napokon

„priemerného“ občana, ktorého modeluje podľa oficiálnych štatistických údajov, najmä na základe priemerného hrubého mesačného platu. Tieto kategórie porovnávajú dvoma spôsobmi: medzi sebou, pričom za základ poslúžil ich konkrétny hrubý mesačný príjem a v čase porovnávajú množstvo ich práce vynaloženej za daný výrobok v minulom a v tomto roku. Pravda, každé podobné porovnávanie pokrivkáva, lebo iná bola mzdová hladina koncom osemdesiatych rokov a iná dnes, rovnako tak produktivita práca či spotrebný kôš. Na druhej strane neodškriepiteľná je skutočnosť, že väčšina slovenských domácností sa pohybuje nebezpečne blízko okolo hranice chudoby. Mzdy sa síce zvyšujú, ale zároveň s nimi ide ruka v ruke zvyšovanie nákladov. Podľa niektorých prepočtov sme vlani mali iba 89 % toho, čo sme mali v roku 1989.

Eleonóra Bujačková

Produktivita práce vo vybraných krajinách

(výkon priemerného zamestnanca za rok 2002, v USD/hod.)

Nórsko 38,11

Belgicko 34,85

USA 33,46

Írsko 31,46

Nemecko 29,40

Slovensko 12,10

Maďarsko 11,55

Česko 10,11

Zdroj: TASR

Graf: Hd

Priemerný ročný príjem štvorčlennej rodiny vo vybraných krajinách

(rodina zamestnaná v priemysle s dvoma nezaopatrenými deťmi, v USD)

Luxembursko 52 949

Švajčiarsko 48 007

Nemecko 40 060

Belgicko 37 444

Rakúsko 37 190

Česko 18 847

Poľsko 15 668

Slovensko 14 162

Maďarsko 12 947

Zdroj: TASR

Graf: Hd