Na čo dopláca náš priemysel

Komentuje Eleonóra Bujačková

Hoci tržby z priemyselnej činnosti pomaly rastú, stále to nie je dostatočné. Možné zdôvodnenia sú dve: Optimistické hovorí, že Slovensko úspešne vstupuje do éry postindustriálnej spoločnosti, kam ho doviedla skoková liberalizácia a absencia dôslednej priemyselnej politiky. Druhou možnosťou je, že chudobný slovenský priemysel, ktorý kedysi krajinu živil, prežíva chronickú krízu.

Prikláňam sa skôr k druhej možnosti. Hlavným dôvodom našich starostí sú chyby v hospodárskej politike minulých vlád. Rozhodne pritom netvrdím, že zlé bolo úplne všetko. Dokonca sa trochu obávam, aby sa pri dlhšie trvajúcich problémoch kyvadlo ekonomického myslenia nevychýlilo príliš na druhú stranu, k dirigizmu. Ak však zruší ktosi v tejto krajine aplikovaný výskum, musí mu byť jasné, že konkurencieschopnosť výrobkov sa bude zhoršovať. Pre nekonečnú podliezavosť k všetkému zahraničnému stratilo napríklad investičné strojárstvo možnosť presadiť sa doma. Výberové konania vyhrávajú zahraničné firmy, a to z dôvodov často nepochopiteľných. Z bývalých ťahúňov slovenskej ekonomiky sa tak stávajú ponížení subdodávatelia, ktorí nemajú možnosť samostatne dokončiť na území vlastného štátu referenčné diela, čo je pritom jeden zo základných predpokladov presadiť sa v cudzine. Ak navyše bola proexportná politika nedôsledná , je celkom samozrejmé, že začal zaostávať vývoz výrobkov s vyššou pridanou hodnotou. Takže podiel investičného strojárstva na celkovom vývoze už dávno klesol pod prednovembrovú úroveň. Keď už konečne proexportná politika nadobudla reálne podoby, našli sa pochybovači o jej zmysluplnosti. Niekedy sú to vskutku výnimočné teórie: na jednom stretnutí výrobcov zaznel názor, že „exportéri prvého štátu, ktorý sa nechal presvedčiť, že vývoz je najväčším dobrom a je žiaduce ho podporiť, získali výhodu zvláštneho zaobchádzania v porovnaní so všetkými exportérmi krajín, ktoré tak doteraz neurobili. Nepodporení exportéri sa cítia diskriminovaní dovtedy, pokým si od svojich štátov nevydobyjú pod zástavou rovnakého zaobchádzania prinajmenšom rovnaké výhody, ktoré diskrimináciu odstránia.“

K tomu stačí dodať azda iba jediné: Proexportná politika vznikla v začiatkoch osvietenstva, a teda v konečnom dôsledku by ju mali štáty zrušiť celkom. Pretože kým k nej štáty pristúpili, presadzovali svoje hospodárske záujmy ohňom a mečom. Niektoré krajiny už prosto majú pre svoje niekdajšie vojenské výboje dodnes výhody - napríklad Veľká Británia viedla kedysi s Čínou ópiovú vojnu, v jej dôsledku ovládla Hongkong a jej firmy tak ešte aj dnes majú v obchode s touto časťou planéty obrovskú výhodu pred slovenskými, českými či fínskymi. Inteligentne robená podpora exportu však môže znížiť hendikep krajiny, ktorá nikdy nikam neposielala delové člny. Neobstojí ani ďalšia večná námietka oponentov, že je to všetko drahé. Začína byť však rozhodujúce, čo je drahšie: Platiť dávky v nezamestnanosti stále rastúcemu počtu nezamestnaných, alebo podporiť export, vývoj a reštrukturalizáciu priemyslu. Som presvedčená, že v konečnom dôsledku bude drahšia tá nezamestnanosť.