Komu áno, ale komu nie

Komentuje Eleonóra Bujačková

Revitalizačný projekt chorých slovenských podnikov má nepochybne niekoľko predností. Napríklad takú, že sa problémami podnikovej sféry začal konečne niekto programovo zaoberať. V konečnom dôsledku však návrhy znamenajú, že mnohé podniky, ktoré sa pomaly samy dostávajú z nemalých starostí a vyviazli často z hroziaceho konkurzu, by mohli ďalej krívať na jednej nohe, a naopak, podniky totálne sa prepadajúce by boli postavené na obe nohy. Prvotným problémom je teda samotný výber tých, ktorých sa má podpora týkať. Ak neberieme do úvahy možnosť korupcie, ku ktorej bude opäť nebývalá príležitosť, rizikom môže byť aj to, že pri výbere budú mať hlavné slovo predovšetkým bankári. Hrozí, že popri obrovských a zároveň ťažko zadlžených koncernoch sa bankárom do ich úvah nevojde stredný či menší podnik. Dokonca sa im do strategických úvah nemusí vojsť ani podnik veľký, pokiaľ v ňom práve nebudú mať mnohomiliardové nesplatené úvery. V komisii sedia popri bankároch aj štátni úradníci. Ibaže tí svoj celkom mylný úsudok už preukázali neraz.

Celý revitalizačný projekt môže mať aj celkom nemorálny dôsledok. Ako upozorňujú viacerí experti, zlým podnikom takto totiž štát dáva jasný signál, že vlastne môžu byť zlé. Môžu rozhadzovať a štát im možno v budúcnosti opäť pomôže. Prečo? Pretože mu podľa tejto logiky ani v budúcnosti nič iné nezostane. Nesmie ich nechať padnúť, práve tak ako svoje banky. Zároveň hovorí, že firmy, ktoré si pomohli samy, boli vlastne nekonečne hlúpe. Mali sedieť a v pokoji čakať, až si na ne štát spomenie a podporí ich. Celá, dobre myslená revitalizačná akcia nemusí nevyhnutne viesť k tomu, že do slovenských podnikov s neschopnými manažérmi konečne vstúpi kapitálovo silný a nezadlžený vlastník, ktorý bude schopný našim firmám prospieť. Myslím si, že by bolo transparentnejšie a efektívnejšie skôr ako podporiť podniky, podporiť perspektívne projekty, atraktívne zákazky. Pokiaľ by vláda takéto projekty garantovala a prípadne aj finančne podporila, naše podniky by mali z čoho splácať svoje úvery a banky by isto rady na ich splátky počkali. Nič iného by im ani nezostávalo, pokiaľ by svoje peniaze chceli späť. To je východisko, od ktorého by sa mali odvíjať ďalšie úvahy o štátnej podpore revitalizačného programu.