Z CHUDOBY CHUDOBA (O ZODPOVEDNOSTI ÚSPEŠNÝCH)

Nie je to tak dávno, čo som videl v stánku s ovocím a zeleninou nakupovať jedného z mojich učiteľov. Aj keď veľmi ostarol, bude mať vyše sedemdesiatpäť, tak profil jeho tváre ostal rovnaký. Kupoval tri jablká, dva citróny a balíček s koreňovou zeleninou. Nenašiel dosť peňazí. Chcel vrátiť jablká, ale to dievča

povedalo: „Inokedy mi dáte.“ Tie jablká posunul k nej a hľadiac do zeme odvetil: „Už minule som ostal dlžný tri koruny. Treba žiť z toho, čo mám.“

Povedzte, mohol som pristúpiť k pultu a doplatiť to, čo mu chýbalo na ten nákup?! Nechýbalo veľa, aby som tak urobil. Ešteže sa tak nestalo, lebo by som vskutku ponížil, ba zranil človeka, ktorý po celý život vychovával a vzdelával nespočetné množstvo súčasníkov. Musím dodať, aby ste ma napokon neobvinili z necitlivosti, že som svojho učiteľa na dôchodku s odstupom času predsa len navštívil. Aj som sa unavil, kým som prišiel na to, čím ho potešiť a neuraziť.

Nespomenul som tento môj zážitok preto, že sme v predvianočnom čase a citlivejší na takúto realitu. Nejde mi len o jedného staručkého učiteľa, ktorý už ani nemôže žiť skromnejšie zo svojho dôchodku, ale o celý rad ďalších takýchto a im podobných príbehov, s ktorými som sa v poslednom roku-dvoch stretol na svojich cestách. O starých ľudí, ale aj o zdravotne postihnutých, ktorí sú odkázaní na dôchodok, a pripomínam, že takých, ktorí po celý život poriadne pracovali.

V minulom režime bola zákonná povinnosť vzájomnej pomoci tak pre rodičov, ako aj pre ich dospelé deti. Pre väčšinu ľudí netreba zákon na čas núdze. Ťažko si dnes navzájom pomáhať, keď máme asi milión ľudí žijúcich z dôchodkov, niekoľko stotisíc nezamestnaných a mládež zo sociálne slabých pomerov. Takých pomerov, ktoré zlikvidovali niekdajšiu relatívnu rovnosť šancí pre každého z hľadiska jeho schopností uplatniť sa v spoločnosti a vôbec v živote.

V našej spoločnosti nemáme síce takú chudobu a sociálnu biedu ako v niektorých iných štátoch sveta, ale máme jednu zvláštnosť. Narastá nám počet tých, ktorým sa z roka na rok zhoršuje nielen kvalita života, ale vôbec životné podmienky, a ktorí nemajú

šancu brániť sa,

či už z hľadiska veku, zdravotného stavu alebo sociálnej zaradenosti, resp. pozície. Nehovoriac už o dôsledkoch z trvalo sa znižujúcej teploty vzťahov rodinných, firemných, medziľudských aj spoločenských.

Za tých štrnásť rokov, ktoré prešli od nevyhnutnej a z hľadiska cieľov pozitívnej zmeny režimu, ani jedna vládna garnitúra nevnímala povinnosť postarať sa o to, aby sa kvalita, resp. nekvalita života najzraniteľnejších skupín obyvateľstva ďalej nezhoršovala. Aj zvery sa správajú k sebe korektnejšie ako tí, ktorých za čas jeden a pol generácie sa plne a bez zábran oddali zhŕňaniu majetku v mene vyšších princípov. Zdraví a silní (vzťahmi) dali zabudnúť na pôvodné ciele.

Neraz som bol obviňovaný z príklonu k ľavici. Niektorými dokonca k extrémnej ľavici. Neprávom, ale dnes musím povedať, keďže o chvíľu si vypočujeme správu Ladislava Koudelku o jeho snaženiach a skúsenostiach s rómskym etnikom, že skutočná pravica, pokiaľ tušíme, čo je vôbec pravica, by mala byť korektnou a vo svojej politike, resp. dosahoch plne zohľadňovať zásluhovosť. Nielen vlastnú, ale všetkých žijúcich generácií. Keď sa tak nespráva, tak je akýmsi spolkom odľudov.

Pravica, a podľa všetkého aj ľavica a stred, priatelia, vznikli koncom 18. storočia - počas Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie. Nebol to nijaký osobitný akt či vytvorenie konkrétnej strany - hnutia. Pomenovanie „pravica“ vzniklo nielen podľa toho, kto kde sedel zo zástupcov ľudu, ale aj čo hovoril. Vpravo sedia v našom parlamente len poslanci SDKÚ a ANO, ale aj časť SMK a Smeru, pokiaľ sa však nedívame od miest v

Akých politikov sme si doteraz vyvolili, takú žneme úrodu. Pri jej zbere počúvame práve od nich, že je dobrá alebo, že lepšia ani už nemohla byť. Podľa nich je všetko viac-menej v norme a normálne. Majetok štátu sa z väčšej časti odštátnil, privatizoval, ale aj predal zahraničným záujemcom, a napriek tomu sa v priemere nemáme lepšie, pokiaľ ide o spotrebný kôš, ale aj o uspokojovanie duchovných a iných potrieb. Obdobný výsledok bol aj z metamorfóz družstevného majetku.

Faktom totiž je, že v dvoch tretinách našich domácností sa pociťuje ohrozenie núdzou. Otázkou však je, čo sa rozumie pod týmto pojmom v našom štátnom domove. Dospeli sme do takého štádia, keď sa nám pomaly vnucuje názor, že núdzou je hlad, resp. smäd, a spánok v nocľahárni či v nejakom útulku. Takto sa

zakrýva nevôľa

a v lepšom prípade neschopnosť správať sa podľa pravicových princípov. Ide aj o neprezieravosť až hlúposť, keďže prináša vždy len sociálne napätie.

Našou výročnou cenou Zlatý biatec a ocenením Prominent ekonomiky sme poctili viackrát aj tých podnikateľov, ktorí vo svojej činnosti dbali o čoraz vyššiu kvalitu sociálnych vzťahov vo svojich firmách. Poklonili sme sa až po zem ako komunita tým, ktorí nielen vnímajú, ale sa aj správajú podľa nemennej a podľa všetkého večnej pravdy, že nikto nežije, ale ani neprežije sám a v pradávne svojho podnikania pochopili, že ich úspešnosť je vždy závislá od tímu, resp. kolektívu.

Aj preto sa dnes na klubovej pôde zamýšľam verejne nad výzvami z našej reality a nachádzam inšpiráciu v myšlienkach veličín nášho sveta a osobitne svetovej ekonomiky, ktoré zazneli práve v tomto čase. Musím poznamenať, že pápeža Jána Pavla II., prezidenta Svetovej banky Jamesa Wolfensohna, prof. Jeffrey Sachsa, prof. Josepha Stiglitza alebo politológa Johna Naisbitta, spoluautora Megatrendov 2000, nemožno považovať za ľavičiarov či sociálnych buričov.

Spoločným menovateľom ich myšlienok o súčasnom stave sveta, a najmä o chudobe a sociálnej biede, o možných dôsledkoch jej zneužitia, o klesajúcej a neefektívnej podpore, resp. pomoci konkrétnym krajinám, je podnietiť, ba možno aj naštartovať novodobú renesanciu zodpovednosti úspešných za celkový hospodársky a sociálny vývoj vo svete. Po vyše tridsiatich rokoch začať vo svetovom meradle s frontálnym, lež nie bezhlavým útokom proti chudobe - sociálnej biede.

Prof. Joseph Stiglitz z Kolumbijskej univerzity nedávno vyslovil takéto odporúčanie obyvateľstvu ľudnatých krajín: „Neusilujte sa o akúsi vybájenú ekonomiku voľného trhu, keďže v skutočnosti nikdy nejestvovala... Hoci Američania kážu slobodný trh, doma pri podpore vlastných záujmov sa sami spoliehajú na americkú vládu.“ Nejde o kacíra, ale o nositeľa Nobelovej ceny za ekonomiku 2001.

O rebríčkovo najchudobnejších krajinách sa vyjadruje

osobnostná elita

v tom zmysle, že katastrofický stav pokračuje a nemajú už nijaký iný superlatív na jeho hodnotenie. Nejde len o hlad - hladomor, ale o alarmujúci, ba až kritický vzostup infekčných chorôb, ktoré nepoznajú hranice a v uplynulých rokoch to jasne potvrdili. Či už išlo v konkrétnych prípadoch o celosvetové alebo o regionálne, resp. lokálne rozšírenie aids, malárie, tuberkulózy alebo nedávno SARS-u.

Prof. Jeffrey Sachs z Harvardovej univerzity v tejto súvislosti hovorí, že bohatému svetu sa jeho nezáujem o tieto hrozby vypomstí. Doslova povedal, že „naša ochota míňať peniaze sa zdá omnoho väčšia ak ide o vojnu, než v prípade mierových a preventívnych riešení ťaživých problémov, pred ktorými stojí ľudstvo a predovšetkým najchudobnejší z najchudobnejších. Prirodzene, že nejde len o zdravotnícke imperatívy, ale aj o riešenie otázok globálneho otepľovania a reformy finančného systému.

To bol vskutku krátky exkurz do sveta, za ktorým možno urobiť bodku v tom najlepšom zmysle slova provokujúcimi názormi prezidenta Svetovej banky Jamesa Wolfensohna, ktoré publikoval nemecký denník Handelsblatt, a o ktorých informoval aj Hd. „Ak sa neurobia účinné opatrenia, tak o štvrťstoročie naše

deti budú žiť

vo svete so 7 mld. ľudí, z ktorých polovica bude musieť vyžiť denne z menej ako dvoch USD.“ Svetový záujem, resp. nedoceňovanie situácie práve J. Wolfensohn ilustroval viacerými údajmi. Pred tromi desaťročiami sa vyspelé krajiny zhodli na tom, že chudobnému svetu poskytnú 0,7 % HDP. Keby to platilo, tak by dostal ročne 170 mld. USD, ale v tomto roku to bude asi 56 mld. USD. Problémy s chudobou a z chudoby sú veľmi-veľmi dramatické, a netýkajú sa len afrického či ázijského kontinentu.

Chudoba je veľkou príležitosťou pre najrôznejších extrémistov - fundamentalistov, a osobitne pre expandujúci terorizmus. V Európe nie je síce „veľkou neznámou“, a nateraz sa neprejavuje masovou nespokojnosťou a už vonkoncom nie sociálnymi výbuchmi. Akoby bola v latentnom stave, ale už zajtra, keďže sa systémovo nerieši, môže sa stať vážnym problémom v nejednom európskom štáte.

Aj my na Slovensku sa tvárime, že nemáme takú chudobu, o ktorej hovorí svet. Nech sa tvárime hocijako, tak tu je. Rozširuje sa a je krutou realitou celého radu obcí, ale aj častí miest. Pomenúva sa rôzne, ale správne iba výnimočne. Aj preto, že v našich končinách je zvykom natierať negatívne dôsledky vývoja či skôr výsledky vládnutia pastelovými farbami, a spomedzi nich sa dáva prednosť ružovej.

Chudoba nie je chudobou, ale dôsledok lenivosti alebo pohodlnosti, či dokonca želanie nemalého počtu našich ľudí, ktorým podľa konkrétnych politikov vyhovuje, lebo vraj nemusia nič robiť, a predsa prežijú s pomocou sociálnych dávok. Azda sa

nikdy nedostali

do kontaktu s ozajstnou chudobou a nedopracovali sa k tomu, že v izolovanom prostredí pôsobí ako jediné perpetuum mobile. Z chudoby je len chudoba. Sme v takom štádiu, že časť ľudí sa dostáva do izolácie. Predovšetkým kvôli chudobe, lebo nemôže vybehnúť do šíreho sveta. Do najbližšieho mesta či mestskej aglomerácie za prácou, keďže nemá peniaze na hromadnú dopravu, pokiaľ tá funguje v jednom dni ráno tam a večer späť. Štát obmedzil dotácie na hromadnú dopravu bez toho, aby jeho úradníci boli schopní pochopiť, že tak poškodí seba.

Spôsob života tých, ktorí dnes nájdu prácu mimo svojho bydliska, je opakovaním robotníckych a remeselníckych príbehov zo začiatkov minulého storočia. V jednej izbe traja-štyria, ba aj šiesti chlapi, neraz otcovia so synmi, ba aj s vnukmi. Od rána do noci sú v práci a po dvoch týždňoch idú domov na víkend či na týždeň. Ako mi vraveli, zaujíma ich len to, aby zarobili, poslali deti do škôl a mali na čas núdze. Aký je to rozdiel medzi tým, čo sa sľúbilo všetkým občanom, nielen metropolitným či z väčších miest, resp. západných regiónov pred vyše štrnástimi rokmi a každodennou realitou. Problém vôbec nie je v zmene režimu, ale v ľuďoch, ktorí sa odrazu dostali k moci. Ako v tom príbehu, keď sa žobrák stal kráľom. Bol síce dobrý a žičlivý nielen k sebe, ale aj k blízkym dovtedy, kým mal. A keď nemal, zdupkal.

Rozdávať - predávať takmer zadarmo, len aby som sa ukázal, predávať, len aby som mal na záplatu, a nemyslieť na budúcnosť, to bola a je línia, za ktorou sa rozširuje chudoba. Jednotlivci s potrebnými kontaktmi zbohatli, pričom niektorí z nich rátajú len v miliónoch a stratili pamäť. Chudoba sa im prieči, a nazdávajú sa, že drobnými do „kasičky“ a papierovými na charitu urobili predsa to, čo treba. Sú však podnikatelia, ktorých som tu spomínal, a ktorým je jasné, že sa treba postarať o likvidáciu chudoby. Nie jednorazovými opatreniami, ale systémovo a na základe poznania, že ťahať

mŕtve bremeno

je oveľa ťažšie ako životaschopného. Predovšetkým takého, ktorému dáme predstavu, ako sa dá inak, lepšie žiť materiálne, duchovne, kultúrne a občiansky dôstojne, ale s vlastným pričinením sa. Aká je slovenská chudoba, o tom chtiac-nechtiac vypovedajú zistenia ŠÚ SR, ale aj prieskumy verejnej mienky. V kontakte s ňou je dozaista oficiálnych 600-tisíc ľudí v núdzi a ďalšími mimo evidencie. Predovšetkým je v symbióze s vidieckymi a vo väčšine prípadov aj s obyvateľstvom rómskeho pôvodu v mestách.

Posledné sčítanie ľudu z roku 2001 uvádza, že v SR je 90-tisíc Rómov, ale iné zdroje uvádzajú, že ich je od 380-tisíc do pol milióna. Je to väčšina slovenskej chudoby, najchudobnejších z chudobných. So zreteľom na jej natalitu sa odhaduje, že o dvadsať rokov, o štvrťstoročie bude tvoriť 40 až 50 percent obyvateľov. V akom stave je toto etnikum, to je otázka, na ktorú sa nedá presne odpovedať. Zákony zakazujú štatisticky vykazovať nezamestnaných rómskych občanov alebo údaje o ich zdravotnom stave, vzdelanosti a podobne.

Máme len vlastné tušenie až poznanie o tom, aká je v skutočnosti slovenská chudoba. Začína sa u môjho bývalého učiteľa, ktorý z dôchodku ledva drží svoju minidomácnosť. Je v stálom kontakte s niekoľko stotisíc nezamestnanými a ich rodinami, s niekoľkými tisícmi príležitostne zamestnanými, zo zdravotných dôvodov neschopnými práce a zdravotne postihnutými, a medzi nimi je viac ako dosť Rómov.

Treba povedať veľmi otvorene, že transformačný proces bol sociálne nespravodlivý a súkromné vlastníctvo nevyriešilo takmer nič. Z hľadiska

kvality života,

ktorá nie a nie vykázať rast. Na rozdiel od vlád iných štátov, napríklad tej americkej, sa naša tvári, že nenesie zodpovednosť za nič. A keď svetu „nobelista“ odkáže, aby sme lepšie vnímali ako to reálne funguje v USA, tak už zajtra ho spochybní niektorý z ministrov. Štát, to nie je prosím vláda a ten nekonečný rad úradníkov. Štát, to sú jeho občania. A keď to rozmeníme na drobné, tak sme to len my, občania, ktorí nemôžu nevnímať rozširovanie chudobných, resp. biednych teritórií. Pokiaľ máme zdravý rozum, tak pochopíme, že nemôžeme čakať ako tí ničnerobkovia, byrokrati a väčšina z najmajetnejších - multimilionárov a miliardárov, ktorí sú presvedčení o vlastnej imunite voči chudobe.

V ostatných rokoch parlamenty a jednotlivé vlády rozpustili akoby v kyseline sírovej stámilióny, ba desiatky miliárd. Iné štátne stámilióny sa vyparili alebo sa riadením osudu premiestnili k fyzickým osobám. A dnes nám chýbajú financie na nevyhnutný zápas s chudobou, ktorá nie je o nič horšia a nie je oveľa menej kvalitná ako tá afganská, brazílska, indická, kolumbijská, malajzijská, moldavská alebo sudánska. Len tušíme, koľko peňazí by malo natiecť do teritórií chudoby, keďže stále nemáme daňový tok priamo do miesta bydliska daňovníkov. Ak bude, tak budeme mať úplne jasno, koľko treba na človečenskú solidaritu a koľko potom na vyrovnávanie hendikepov. Predovšetkým na tvorbu pracovných miest a obnovenie podmienok na sfunkčnenie všetkých koridorov pre život podľa európskych kritérií.

O tom, ako vytvárať pracovné miesta pre chudobných a spolupôsobiť, aby mali šancu na nový život, bude hovoriť konkrétnejšie generálny riaditeľ SVIK-u Svidník Ladislav Koudelka.

(Z poznámok P. Kasalovského, správcu Hospodárskeho klubu (NEF), k úvodnému slovu na zajtrajší 165. klubový míting v Bratislave.)