Hospodársky denník
USD33,68 Sk
EUR41,176 Sk
CHF26,531 Sk
CZK1,282 Sk
  Utorok  16.Decembra 2003

EURÓPSKI KOMISÁRI

Do konca februára 2004 musí desať pristupujúcich krajín nominovať svojich kandidátov na eurokomisárov. Napriek veľkému množstvu informácií o európskych inštitúciách, samotné vnútorné fungovanie inštitúcií je pre verejnosť zahalené rúškom tajomstva. Mojím cieľom je vniesť svetlo do fungovania Európskej komisie a poukázať na každodenné rozhodovanie a prácu eurokomisárov. Európska komisia je inštitúciou, ktorá funguje podobným spôsobom ako ktorýkoľvek byrokratický aparát. Na jej čele je prezident riadiaci chod kolégia, skladajúceho sa z jednotlivých komisárov. Jedným z hlavných pravidiel určujúcich správanie komisárov, sú tie, ktoré sú spojené s princípom kolegiality. Kolegialita je vnímaná ako princíp, ktorý vymedzuje prácu komisárov a ako symbol, ktorého význam sa stále mení v interpretácii každého kolégia. Kolegialitu môžeme vnímať ako rad pravidiel a očakávaní, ktoré sú vytvárané interakciou komisárov pri názorových konfrontáciách o vnútorných i medzinárodných otázkach. Správanie sa komisára v úrade je teda determinované jeho/jej definíciou vlastnej úlohy.

Princíp kolegiality

Súčasťou princípu kolegiality je legislatíva a politické návrhy komisie, vychádzajúce z týždenných mítingov kolégia. Na nich má každý komisár jeden hlas; prvky rokovacieho programu musia cirkulovať medzi komisármi určitý počet dní pred stretnutiami. Komisári majú kolektívnu zodpovednosť za rozhodnutia kolégia atď. Princíp kolegiality však tiež zahŕňa postoj komisie k medzinárodným rokovaniam, kde sa od komisárov očakávajú verejné prejavy, rozsah môže zasiahnuť do východiskových oblastí, ktoré sú v priamej kompetencii ich kolegov.

Otázka kolegiality, prejavujúca sa aj pri vytváraní legislatívy komisie a prijímaní politických návrhov, môže byť vnímaná tak v rámci kooperácie, ako aj v rámci konfliktov medzi komisármi. Komisia je totiž štruktúrovaný orgán, riadený byrokratickými aparátmi a vnútornou rivalitou jednotlivých generálnych riaditeľstiev (Directorates General), ktoré nemusia, ale môžu zohrať dôležitú úlohu.

Kolegialita sa môže pri hlasovaní komisárov prejavovať v dvoch odlišných rovinách:

- komisári formálne hlasujú s cieľom prijatia rozhodnutia,

- rozhodnutia nie sú prijímané hlasovaním, ale vznikajú na základe vzájomných dohôd a kompromisov komisárov. Tento spôsob je častejší.

Prijímanie rozhodnutí kolégiom je proces, ktorý sa odvíja tak od vnútorných stretnutí jednotlivých kabinetov, ako aj od jednotlivých členských štátov a ich ministerských úradov. Ide teda o sériu procesov, ktoré sa odohrávajú pred, počas a po stretnutiach kolégia. V rámci toho sa ako prednostne dôležité javia dve pravidlá kolegiality - budovanie a udržiavanie spojenectiev medzi komisármi a ich pracovníkmi a zloženie tímu komisára.

Náročnosť budovania a udržiavania spojenectiev medzi komisármi a ich pracovníkmi je dôsledkom toho, že komisári sú opakovane názorovo rozdeľovaní medzinárodnými, vnútrosektorovými a ideologickými rozpormi. Má to za následok, že ich spolupráca je nestabilná a nepredvídateľná. Ďalším dôvodom sú predchádzajúce skúsenosti a veľká fluktuácia komisárov, keď iba niektorí z nich pôsobia vo funkcii dve nasledujúce obdobia. Napriek dojmu, že komisia trávi spolu veľa času, v skutočnosti sa stretáva len jedenkrát do týždňa, na pol dňa.

Pracovný tím

Každý komisár disponuje svojím kabinetom, tímom približne siedmich ľudí, ktorí pôsobia ako jeho/jej poradcovia. Od čias Prodiho komisie bola zavedená prax, že v kabinete musia byť zástupcovia minimálne troch krajín únie. Jednotlivé kabinety sú ovplyvňované svojimi ministerskými úradmi, ale tiež, a azda prednostne, záujmami komisie. Na čele kabinetu stojí tzv. Head of Cabinet, ktorý je v mnohých aspektoch rovnako dôležitý ako samotný komisár. Tzv. šéfovia kabinetov jednotlivých komisárov sa pravidelne stretávajú a rokujú. Predpokladá sa, že približne 80 % záležitostí je predrokovaných a dohodnutých už na úrovni šéfov kabinetov. Existujú dve kritériá, podľa ktorých si komisári vyberajú členov do svojho tímu. Prvé kritérium je výber poradcov - odborníkov pre portfólio, ktoré daný komisár spravuje. Druhým kritériom je výber poradcov, ktorí sú odborníkmi pre viacero oblastí, ako je portfólio spravované daným komisárom. Kritérium výberu závisí od osobnosti a profesionálnych a odborných vedomostí daného komisára a od jeho strategických zámerov pôsobenia v komisii. Komisári, ktorí chcú silne ovplyvňovať aj iné oblasti, ako je ich vlastná, si vyberajú poradcov, ktorí sa profilujú vo viacerých ako jednej oblasti. Naopak, keď komisár nie je zdatný v oblasti, ktorú spravuje, snaží sa obklopiť tímom odborníkov pre danú oblasť.

Krajina pôvodu

Správanie sa komisára je ovplyvňované jeho príslušnosťou k členskému štátu, ktorý ho nominoval. V súvislosti s tým môžeme hovoriť o dvoch základných aspektoch tohto vplyvu:

- socializačný proces, primárny a politický, ktorý formoval postoje budúceho komisára,

- komisári z veľkých štátov majú väčší vplyv ako ich kolegovia z menších štátov v dôsledku zváženia hlasov v Rade ministrov.

Komisári z väčšiny veľkých členských štátov majú jednoznačne lepšie zdroje informácií ako ich kolegovia z menších štátov. Rozhodnutia únie vznikajú v procese rokovaní, ktoré vychádzajú z informácií z určitých politických zdrojov. Je teda dôležité pozerať sa na vzťah medzi veľkými a malými členskými štátmi, ktoré disponujú rozdielnymi stupňami zapojenia sa do siete informácií, ktoré spájajú národné politické zriadenia a európske inštitúcie. A tiež komisári z krajín s rozsiahlejšími a vysokošpecializovanými byrokratickými aparátmi majú často výhodu pred kolegami z krajín s menšími byrokratickými aparátmi.

Komisári a ich kabinety sú styčnými kanálmi výmeny informácií a prijímania kompromisov medzi hlavnými mestami a Bruselom. Mnohí z nich však namiesto presadzovania európskych záujmov obraňujú záujmy svojej vlády.

Skrytý zdroj

Všeobecne je zaužívaný názor, že len tí európski komisári, ktorí majú za sebou silné ministerské úrady, môžu ovplyvňovať európsku politiku. Tento predpoklad je základom rozdelenia európskych politík do troch kategórií:

1. Spoločné politiky, kde sú rozhodnutia robené výlučne na úrovni EÚ (hospodárska súťaž, poľnohospodárstvo, vnútorný trh).

2. Súhlasné politiky, kde má možnosť do procesu vstupovať EÚ aj národní činitelia (výskum, štrukturálne fondy).

3. Národne ovládané politiky, kde EÚ má len odporúčací charakter (dane, kultúra, školstvo).

Komisár zodpovedný za spoločné politiky teda nevyhnutne dosiahne viac ako jeho kolegovia, snažiaci sa o „vydobytie“ akého-takého priestoru pre EÚ stupeň politiky.

Každá politika a ministerský úrad sústreďujú pre komisára a jeho kabinet určitý počet skrytých zdrojov, ktoré analyzujú, ako sa zapájajú do dvoch prelínajúcich sa procesov - negociovania konečných dohôd a formovania európskych problémov. Prostriedok k pochopeniu je v dvoch aspektoch, ktoré rámcujú ich aktiváciu: vo vzťahu medzi komisármi a generálnym riaditeľstvom komisie na jednej strane, a v prepojení medzi prácou ministerských a neministerských úradov na druhej strane.

Patrik Zoltvány

Partner, Government & EU Services

Amrop Jenewein Group

Webmaster: webmaster@maxo.sk
Design: MAXO s.r.o.