Živnou pôdou je šlendriánstvo

Komentuje Eleonóra Bujačková

V poslednom čase sa veľa hovorí a píše o tom, že naša ekonomika patrí medzi perspektívne a dynamicky sa rozvíjajúce. Politici horlivo pozývajú cestujúcich na náš výletný parník, ktorému však čoraz viac občanov neverí. Nemožno sa preto čudovať, že cestujúci si na palubu berú záchranný pás. Tým je snaha o ďalšie, napríklad aj nelegálne zárobky, ktoré by poistili našu vratkú existenciu. Z tejto neistoty, obáv, ale aj nedostatkov a šlendriánstva sa rodí čierna ekonomika. Ekonómi o nej píšu menej. Skôr sa množia všeobecné úvahy o tom, že ekonomický rast je lepší ako recesia a koľkože toho hrubého domáceho produktu máme na hlavu.

Na túto makroekonomiku obyčajná ekonomika prosto nemá. Naša slovenská ekonomická prax je však taká vynaliezavá, že stojí za to pozornejšie si ju všímať. Stretnete sa s ňou všade na ulici: každý drží niečo na ušku a hovorí a hovorí. Nie som proti, nech si hovoria, čo chcú. Ale nech hovoria „za svoje“, nie za firemné. Odhadujem, že z tejto explózie niekoľko stotisíc mobilov je najmenej polovica firemných a tie sladké každodenné hovory sa účtujú firmám. Zaplať pánboh, táto hra je lacnejšia ako hra na firemné autá. Keď sa vlády chválili, že u nás rapídne vzrástol počet áut na obyvateľa, zamýšľal sa niekto z kabinetu nad spôsobmi a cestami tohto malého zázraku? Turisti zo západných krajín sa čudujú, aké tu takmer všetci máme nové, veľké a drahé západné autá. Im vraj to trvalo roky. No, uvažujú logicky. Ušetriť z platu na nové Audi alebo aspoň Toyotu, to ani u nás nie je len tak. Ale prečo si komplikovať život, keď môžeme mať auto hneď a zaplatia vám ho spoluobčania buď v cene služieb, ktoré im láskavo poskytnete, alebo na úkor daní či bankových úverov, ktoré nesplatíte. Veď takmer každý rok zanikajú desiatky malých firiem a živností, ktorých majitelia ručili iba do výšky povinného vkladu, ktorý sa spravidla pohyboval do dvadsaťtisíc korún. Viac od takého podnikateľa ani nikto nedostane. Ani banka za nesplatené úvery, ani daňové úrady, ani veritelia.

Samozrejme, väčšina podnikateľov je solídna . Ale o tých tieto riadky nie sú. Sú o tých, ktorí využívajú príležitosti a podliehajú všeobecnej psychológii, že iba hlúpi sa neobohatia, keď majú na to viac-menej legálne možnosti. Pravda, aby získali, musia dávať. Aby aj malý stavebný podnikateľ získal zákazku hoci na pár striech, musí šéfom bytových družstiev zaplatiť stotisíc korún. Aby väčšia firma vyhrala konkurz, zaplatí neraz pol milióna či milión. Ani ten úver, ktorý potom nesplatí, nedostane z banky len tak. Musí mať známych. Dedičstvo minulosti sa tak stretáva s bezbrehou toleranciou a neschopnosťou súčasnosti. Máme mnohé štátne inštitúcie a úrady na postihovanie čiernej ekonomiky, ale sú neúčinné. Aby bol štátny aparát profesionálny, neúplatný a výkonný, musí byť však oveľa menší, ako je dnes. Dôvod je jednoduchý. Schopných a neúplatných ľudí nie je veľa a je v záujme veci garantovať im stabilitu, slušnú odmenu a vysokú právomoc. Nastal čas profesionálov. Inak sa s takým obrovským závažím čiernej ekonomiky odo dna neodrazíme.