ŠTYRITISÍCKRÁT ROVNAKÁ OTÁZKA

Peter Kasalovský

Ako šéfredaktor špeciálnej dennej tlače, zameranej na hospodárstvo, financie a podnikanie, pôsobím plných štyritisíc dní, od apríla 1993. roka dodnes. Som presvedčený, že prinajmenej toľkokrát som dostal aj otázku od niektorého zo spoluobčanov, ako vnímam tie zmeny, a najmä, či sú k lepšiemu. Slovensko sa síce zmenilo na nepoznanie, ale nedovolím si tvrdiť, či jeho občania sú na tom v priemere lepšie. Azda iba v niektorých smeroch. V porovnaní s minulosťou tak vo svojom okolí namiesto jednej majú hneď niekoľko strán s vedúcou úlohou. Majú širší výber a do určitej miery môžu mať pocit, že sú voľnejší ako v tej totalite, lebo nič nie je na písme, tobôž nie v Ústave SR. Keď sú občania bohatí, tak si môžu žiť báječne a bez akýkoľvek obmedzení. Sú však takí, ktorí si mohli vytvoriť pozemský raj, pričom hodnota ich súkromného majetku je vyjadriteľná v stámiliónoch a ročný obrat v desiatkach miliárd. Nemám už iný príklad, ktorý by tak jasne potvrdzoval pozitíva súčasnosti.

Pluralitnosť politického systému aj so zákonitými mínusmi, a hlavne možnosť byť bohatým, to je veľká vec. Podľa neslávnych a neskôr priam nezákonných majetkových priznaní, tak asi dvadsaťtisíc ľudí sa prihlásilo k tým, ktorých súkromný majetok mal hodnotu viac ako 1,5 milióna a vo dvojici nad tri milióny korún. Túto informáciu však považujem za nepravdivú alebo za dôsledok prílišnej skromnosti, či skôr počtárskej slabosti a strachu z pohonu na tých, ktorí sú relatívne majetní. Keď relatívne, tak preto, lebo po prepočte hodnoty ich majetkov na euro sa väčšina dá zaradiť iba ak do priemeru EÚ. Napriek tomu a iným strastiam z bohatosti odhadujem, že ich je tak stotridsaťtisíc.

Je to číslo veľmi-veľmi nízke, ktoré naznačuje, že materiálne nie sme na tom veľmi dobre, ba skôr naopak. Časť ľudí je vskutku odkázaných prioritne na bohatosť svojho ducha. Pripomeňme si učiteľku z jednej minulotýždňovej televíznej diskusie. Obrátila sa na člena vlády s prosbou, aby jej poradil, ako zostaviť rozpočet domácnosti dvoch dospelých a troch detí, keď zo 17-tisícového príjmu, ktorý má spolu s manželom - učiteľom, odíde na nevyhnutné výdavky vyše desaťtisíc korún. Občan - minister síce zdôraznil, že príjmy učiteľov sú hanbou, ale dotyčnej odporučil len trpezlivosť. Aj preto, že podľa neho sa všetko vyvíja k lepšiemu. Že by to bola rada nad zlato? Možno, keďže jej nič iné neostáva.

Nie každý môže totiž podnikať alebo si niekde privyrábať, pokiaľ poriadne vykonáva svoje povolanie. Z väčšiny obyvateľstva podnikatelia či skôr živnostníci nebudú, a my sa nezaobídeme bez zamestnancov štátu alebo pracovníkov platených vyššími územnými celkami, mestami a obcami. Zabezpečujú to nevyhnutné pre život štátu a jeho občanov: bezpečnosť, vzdelanosť a kultúrnosť. A čoraz v menšej miere zdravotnú starostlivosť.

Niekdajšia spoločenská spotreba ako terminus technicus patrí už len do nepotrebných učebníc - skrípt. Všetko sa spoplatňuje, ale stále je málo zdrojov na to, aby sa práve tí, ktorí vykonávajú spomínané povolania, boli v dôstojnej občianskej aj príjmovej pozícii.

Mnoho duchovne bohatých je vytláčaných do nezávideniahodnej situácie.

Takej, v akej boli kedysi, keď vodič bratislavského autobusu zarábal dva- a viackrát ako učiteľ, lekár a vôbec zdravotník, vedecký, kultúrny aj osvetový pracovník. Vtedy bol na tom finančne lepšie šofér MHD a dnes je to väčšina právnych zástupcov, ale aj nemalý počet vysokoškolských a stredoškolských učiteľov, cicajúcich z najrôznejších vzdelávacích a neraz až vydieračských nadácií, ale hlavne členov predstavenstiev a dozorných rád, ktorých spoločenský význam je takmer nulový. Ich mesačné príjmy sú desať- a viackrát vyššie ako tej učiteľskej rodiny, v ktorej je na stravu a všedné radosti na hlavu a deň 50 Sk.

Zámerne vynechávam politikov a nimi vyvolených úradníkov, niektorí sa pohybujú v snových majetkových a príjmových výšinách. Nepociťujem závisť, ale nazdávam sa, že hra na slepú babu by sa už mohla skončiť. Učitelia nemôžu byť dôstojne platení preto, lebo nie sú potrebné zdroje. Tie nie sú alebo možno aj sú, avšak lobisti pretlačia peniaze inde. Keby aj neboli, tak iba hlupák nevie - netuší, že ide o dôsledok zníženia daní a de facto príjmov do štátneho rozpočtu. Buď chceme tento problém zlikvidovať, a vieme ako, alebo, tak ako doteraz, budeme civieť do prázdna a vyhlasovať, že je to nemožné. Spoplatňovaním školstva, nehovoriac už o inom, každá vláda je mimo svojho mandátu.

Treba zostať na zemi. Končiaci rok iba necelá štvrtina ľudí hodnotí pozitívne. Je druhým najhorším od vzniku SR a podľa renomovaného Výskumného ústavu verejnej mienky ŠÚ SR rovnaký počet je pozitívne naladený do 2004. roku. A musím jasne povedať, že nejdeme v priemere k lepšiemu, lebo po 1989. roku nedošlo k pozitívnym až revolučným zmenám v myslení. Odklon od sľubov, záväzkov, predsavzatí a plánov, neraz aj konkretizovaných opatrení je vecou ľudí, ktorí, obrazne povedané, po druhom styku s výkonnou a inou mocou totálne zlyhávajú v celom rade prípadov. Aj preto máme dnes - v lepšom prípade - polarizovanú spoločnosť.

Z hľadiska pôvodných cieľov sme celkom inde.

Mnohé sa síce zmenilo k lepšiemu, ale v priemere sa nezmenilo myslenie, a preto sme odkazovaní na trpezlivosť. O tej však hovorí trebárs tých stotridsaťtisíc ľudí a ich rodinných príslušníkov. Čudujú sa, že aj dnes platí múdrosť, ktorej podstatou je záver, že hladný sýtemu neverí. A práve taký jednotlivec sa ešte nevyrovnal s tým, že jeho rovesníci došli čestnou prácou k miliónovým hodnotám a on v učiteľskom povolaní, či inom spoločensky nenahraditeľnom, má problém normálne žiť.

Pravdou je, že výnimky jestvujú a je ich relatívne dosť, a preto netreba podliehať dezilúziám. S nimi sa ťažko žije a väčšinou priam rozožerú ľudský organizmus. Pripúšťať si možno iba jedinú otázku. Ako sa to dá, aby...? Pravda bola pravdou, čestné slovo čestným slovom, na verejnosti vyslovený sľub záväzkom, demokracia demokraciou, aby som nespôsoboval škodu alebo inú ujmu neférovým spôsobom, aby som si dokázal vynútiť plnenie sľubov a záväzkov verejných činiteľov a v prípade ich neplnenia sa dokázal spojiť s inými ľuďmi s cieľom odstrániť luhárov a neschopných alebo všetkého schopných služobníkov v štátnej a vo verejnej službe. Nateraz sme v situácii, že časť ľudí už stojí na pevnej zemi vďaka svojmu podnikaniu, ale, žiaľ, časť učiteľov a iných pracovníkov (nenahraditeľných pre budúcnosť a zdravie národa a jeho štátu) je v neistej pozícii. Sú odsunutí až na perifériu štátnych záujmov.

Práve tými, ktorí sú stabilní, a preto dnes možno konštatovať, že k zmene myslenia nedošlo, a podľa všetkého v dohľadnom čase nepríde. A to je dosť nepríjemný záver po štrnástich rokoch transformačných dejov a premien, z ktorých možno nielen ochorieť, ale aj zomrieť vnútorne, trebárs aj ako humanisti, pokiaľ je nadovšetkým imperatív spotreby. Máme skvelé makroekonomické údaje, mizernú kvalitu života - v priemere, a nie som schopní saturovať tých, ktorí sa starajú o slovenskú vzdelanosť a kultúrnosť. Je najvyšší čas urobiť to, na začiatok trebárs dočasným oslobodením od dane z príjmu. Inak stratíme viac, ako si myslíme. Už by sme mohli vedieť - pochopiť, že vzdelanosť je najlepšou investíciou.

Peter Kasalovský

P. S. S týmto podnetom bude oslovený v prvých dňoch januára predseda strany Smer a tiež nositeľ Zlatého biateca 2002 R. Fico.