Náprava je vždy možná

Komentuje Eleonóra Bujačková

Súčasnú vnútropolitickú situáciu charakterizuje nielen očividná a rastúca nespokojnosť verejnosti, ale aj zle skrývaná neistota vnútri celej koalície. Zdá sa, že hlavnou úlohou všetkých doterajších verejných straníckych politík bolo hľadanie rovnováhy medzi regulačným pôsobením trhu, štátu a občianskeho (neziskového) sektora. Všetky regulátory majú svoje výhody, nevýhody sa musia vo svojom pôsobení podporovať a dopĺňať, dokonca si môžu vo aj zdravo konkurovať. Pokiaľ však nie sú dobre „nastavené“ prekážajú si navzájom, alebo vytvárajú neúnosný priestor pre sociálne patologické formy regulácie – korupciu, hospodársku kriminalitu a organizovaný zločin.

Treba si konečne priznať, že trh vlastne nie je iba výsledkom živelného, nikým nekonštruovaného vývoja. Nemohol by fungovať bez právnych noriem, bez vynucovania ich dodržiavania štátom a bez podpory ľudí politickému systému, ktorý trh sankcionuje zároveň s inštitútom súkromného vlastníctva. Štát sa však naopak nezaobíde bez zdrojov vytváraných trhom. Trh motivuje k výkonu: štát podáva pomocnú ruku bezmocným, pomáha aj rozmnožovať ľudský kapitál. Trhové sily sa bez účinnej regulácie prostredníctvom štátu premieňajú v pandémiu mafiánskych praktík a korupciou rozkladajúcu sa spoločnosť. Jednoducho, štát sa bez produktívnej sily trhu dostáva do nezdravej monopolnej pozície v ekonomike aj v politike. Aj štát potvrdil, že si s mnohými úlohami sám nevie rady. Trh i štát teda nemôžu existovať jeden bez druhého. Občiansky sektor je ich vhodným partnerom tam, kde občianska spoluúčasť prispieva k riešeniu sociálnych a politických problémov účinnejšie, než keby sa ich pokúšal riešiť ťažkopádny štátny aparát alebo trhové subjekty, ktorým záleží najmä na zisku.

Je to predovšetkým politika, ktorá v každej krajine formuje a ovplyvňuje konkrétnu podobu regulačného uplatnenia trhu, štátu a občianskeho sektora. Jej regulátorom je štát a jeho orgány. Vývoj v takmer všetkých postkomunistických krajinách má mnoho spoločných prejavov. Uprednostňovanie rozvoja ekonomiky na úkor iných oblastí života spoločnosti, dôraz na funkciu centralizovaného štátu spätý s očividnou nechuťou k inštitúciám sprostredkujúcim väzby medzi štátom a jednotlivcom, podceňovanie odborných analýz na tvorbu politiky a podceňovanie významu etických, hodnotových základov spoločenského života pri budovaní nových inštitúcií, najmä inštitúcie trhu, je dôsledkom toho, že trh, štát aj občiansky sektor funguje hlboko pod hladinou optimálneho výkonu.