Iracký príklad pre región?

Keď Američania pred niekoľkými dňami chytili exprezidenta Saddáma Husajna, mnohí Iračania si oddýchli, že sa už návratu bývalého diktátora nemusia báť. Napriek tomu to je málo, aby si USA získali srdcia väčšiny z nich. Ak chcú nádej na získanie aspoň akej-takej podpory, budú musieť oživiť irackú ekonomiku, kedysi jednu z najžiarivejších v regióne, no v súčasnosti po rokoch Husajnovej vlády, troch vojnách a medzinárodných sankciách značne zdevastovanú a zaostalú.

Američania chcú z Iraku spraviť exemplárny prípad demokracie a úspešnej trhovej ekonomiky, ktorá bude pozitívnym a inšpiratívnym príkladom pre ostatné vlády v regióne. Zvýšenie participácie občanov na moci a princíp voľného trhu by sa následne mali rozšíriť do okolitých krajín. V Iraku sa už plánuje privatizácia štátnych podnikov, aj keď predstavitelia americkej civilnej správy tvrdia, že konečné rozhodnutie, kedy a čo sa bude predávať (je možné, že privatizácia sa nebude týkať aj energetického sektora) budú musieť spraviť Iračania. Mnoho z nich pritom môže túto otázku vnímať veľmi citlivo, keďže USA sú neraz obviňované z toho, že vojnu proti Saddámovi Husajnovi viedli hlavne zo snahy získať kontrolu nad ropným sektorom. Za vlády exprezidenta bola hospodárstvo riadené centralisticky.

Privatizácia je málo

Samotná privatizácia však na oživenie ekonomiky Iraku stačiť nebude. Prevod podnikov na súkromných vlastníkov bude pravdepodobne znamenať aj prepúšťanie v prezamestnaných spoločnostiach. Títo noví nezamestnaní však budú potrebovať nové pracovné miesta, ktoré bude musieť vyprodukovať domáca ekonomika a prichádzajúce zahraničné spoločnosti. Lákadlom pre investorov a impulzom pre rozvoj podnikania by mohla byť rovná daň vo výške 15 % pre právnické aj fyzické osoby (v porovnaní so sadzbou 45 % za Husajnovho režimu), nevyhnutnou podmienkou zahraničných investícii však bude upokojenie bezpečnostnej situácie. Medzinárodnú výmenu by mala podporiť aj zóna voľného obchodu na Strednom východe, tá by sa však mala podľa vízie amerického prezidenta Georga W. Busha stať skutočnosťou až okolo roku 2010.

Americkej administratíve sa nedávno podaril diplomatický úspech, keď sa zhodla s Nemeckom a Francúzskom (ktoré boli proti vojenskej invázii) na potrebe odpustenia irackého dlhu. Ten by mal dosahovať okolo 120 miliárd dolárov, teda asi dvojnásobok hrubého domáceho produktu. Američania zároveň plánujú investovať do rekonštrukcie Iraku 20 miliárd dolárov, teda najviac zo všetkých krajín. Odvrátenou stranou mince je to, že sa o kontrakty môžu uchádzať iba firmy z krajín, ktoré podporovali vojenskú operáciu, čo nemusí vždy vygenerovať najlepšiu cenu.

Náročná úloha pozostáva v potlačení korupcie. Len minulý týždeň napríklad Pentagón oznámil, že začne vyšetrovanie odhaľovaním možného úplatkárstva pri udeľovaní licencií mobilným operátorom.

Nádejou ropa

Nádejou a najsilnejšou stránkou irackej ekonomiky je ropný sektor. Krajina má podľa odhadov jedny z najväčších ropných zásob na svete. Po invázii do Kuvajtu v roku 1990 však boli na Irak uvalené sankcie a šesť rokov nemohol oficiálne exportovať čierne zlato. Až v decembri 1996 bol schválený program Organizácie spojených národov Ropa za potraviny, ktorý vývoz do určitého objemu a pod prísnym dohľadom povolil. Pred začiatkom tohtoročnej vojenskej operácie v Perzskom zálive ťažil arabský štát asi 2,5 milióna barelov ropy denne, z čoho okolo 1,8 milióna smerovalo na export. Potenciál má však Irak omnoho vyšší. Podľa ropného ministra Bahra al-Ulluma by chcela krajina do roku 2010 zvýšiť produkciu až na 6 miliónov barelov denne. Ak to však bude chcieť splniť, bude dovtedy musieť modernizovať staré ropné zariadenia a vyrovnať sa so sabotážami. Irak je aj členom Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (OPEC), no jeho členstvo však bolo začiatkom 90. rokoch pozastavené a rokovaní kartelu sa zatiaľ zúčastňuje iba ako pozorovateľ.

Michal Mušák