Bohatstvo, čo sa nedá vziať

Ľudia netúžia po spravodlivosti - každý z nich chce byť bohatý, napísal v jednom zo svojich románov Mario Puzo o Američanoch. Mýtus o čističovi topánok, ktorý sa stal bankárom, je stále populárny a oni veria, že šťastie sa raz môže usmiať práve na nich. A po čom túžia Slováci? Okrem zdravia, ktoré si najviac ceníme vtedy, keď začína chýbať nám osobne alebo niekomu z našich blízkych, veľa ľudí - a čitatelia nášho denníka k nim spravidla patria - hľadá uspokojenie v práci, vo vytváraní hodnôt. Tešia sa, ak sa im podarí posunúť vo svojej brandži o kúsok pred ostatných, vyvinú nový skvelý produkt, uzavrú dobrý obchod, a keď hospodárenie firmy, ktorú vedú alebo vlastnia (najmä ak ju sami vypiplali z detských chorôb), sa rok od roka zlepšuje. A predsa mnohým niečo chýba. Uvedomujú si, že pracovný úspech ešte nie je životným úspechom, že potrebujú aj čosi iné. Možno - zážitky. Môžu byť rôzne, veď všetci sme iní. Niekto počúva hudbu, iný najradšej trávi čas s deťmi, ktoré ho nikdy nedokážu unaviť, ďalší sa vrhne na extrémne športy, niekto zasa cíti potrebu pomáhať menej úspešným a nejakým spôsobom vylúčeným. Veria, že ich peniaze môžu druhým poskytnúť kompenzáciu za nežičlivosť osudu, ktorý im odoprel to, čo by človek (dieťa) mal(o) mať: zdravie, rodičov, strechu nad hlavou a teplo, pekné a čisté oblečenie, kvalitné jedlo. V čase Vianoc bývame štedrejší ako inokedy, v čase Vianoc sa menej zamýšľame nad tým, či príčinou „odlišnosti“ tých, čo nemajú ani to celkom základné, sú oni sami alebo niekto iný - nedajbože snáď spôsob života, ktorého sme súčasťou a ktorý pomáhame vytvárať. Možno v tento vianočný čas, keď sme tak trochu namäkko a neriešime práve pragmatické problémy pracovného dňa, sa môžeme zamyslieť, či naozaj práve takýto svet je to, čo chceme. Všemocná reklama, všemocné médiá, bilbórdy a televízne šoty nám vnucujú, akí máme byť. Ako si máme užívať - piť ten správny alkohol, jesť tie správne čokolády, obliekať si kožené bundy a odevy tých správnych značiek, vlastniť najnovší model mobilného telefónu, aj keď väčšina jeho funkcií nám je nanič, kam ísť na dovolenku. Diktujú, ako máme my ženy, no i muži vyzerať: ako si rozčesať vlasy, ako voňať, akou diétou sa trápiť a aké zázračné prístroje použiť, aby sme dosiahli postavy modeliek, sexbômb, vampov i neodolateľných mužov - podľa potreby raz s nesmelým chlapčenským úsmevom, inokedy s výrazom drsného chlapa.

Všemocný konzum akoby ani nemal alternatívu. Pričom alternatívou by určite nemalo byť pustovníctvo v chudobe, asketizmus, či odriekanie. Len iný spôsob života. Menej zameraný na neustále nakupovanie nových a nových vecí, ktoré treba onedlho nahrádzať novšími a progresívnejšími. Možno sa predsa obklopiť aj kvalitou, ktorá vydrží, pretrvá. Neopotrebuje sa, ani sa neodpozerá, nie je len tak na chvíľu, po ktorej sme už všetkým znudení. Naša civilizácia je v podstate založená na produkovaní odpadov. Veď čo s chladničkou, práčkou, sporákom, ktoré už nepotrebujeme? Vyhodiť! Veď už sa nám ponúkajú novšie, iné dokonalejšie. Nie, nebudú nám slúžiť celý život, ani dvadsať rokov. Za krátky čas ich zasa nahradíme múdrejšími strojmi, ktorých životnosť bude kratšia. Lebo v tom je biznis: Lepší, novší, ktorý však neslúži pridlho, aby mohol prenechať miesto v našej domácnosti ďalšiemu inovačnému výdobytku. Máme predsa smetiská... A čo s odevmi, ktoré vyšli z módy? Prerobiť, vložiť do nich trocha vlastnej vynaliezavosti a tvorivosti? Načo? Veď stojany v obchodoch sa prehýbajú pod množstvom „handier“, stačí si vybrať a sme opäť „in“!

Hojdačka nákup - smetisko naozaj nie je bohviečo. Svet nám dáva aj iné možnosti na sebarealizáciu, stačí si uvedomiť, že kontakt s priateľmi nás nabíja novou energiou, že stretnutie s umením nás obohacuje, že šport prospieva nášmu telu a zároveň dokáže skvele vyčistiť myseľ, že pobyt v prírode má priam očistný účinok a od Hviezdoslavových čias sa to nezmenilo. To práve vlastný životný štýl nás robí bohatými. O tomto bohatstve však vieme len my sami, preto ho nemožno vziať, ani ukradnúť. Kým sa ho sami nevzdáme.

Zuzana Krútka