Ťažké, ale hlboko ľudské

„Už by som nechcel ísť do hôr vyšších ako 8000 metrov. Poviem vám pravdu, Himaláje ma nemotivujú. Nie pre môj vek, ale preto, lebo sa stali prehnanou snobskou módou. Chodí tam príliš veľa ľudí.“ Pri týchto slovách Pavla Rajtára sa akosi nechce uveriť, že tento náš horský vodca má 67 rokov a napriek tomu naplno pracuje.

„V mojom veku nie je jednoduché vykonávať toto povolanie, aj keď to nie je o tom, koľko máme rokov. Je to o zdraví a telesnej kondícii. Mladí vodcovia majú aj menej klientov. O starších je najväčší záujem. Všeobecne sa tvrdí, a ja to vravím viac položartom, že dobrý vodca je ten, ktorý sa dožije vysokého veku. Žiaľ, naše povolanie má aj svoju odvrátenú stranu. Hovorí sa, že sme jednou nohou vo väzení a druhou v hrobe. Tým chcem zdôrazniť náročnosť našej práce vo vysokohorskom prostredí.“

Pre P. Rajtára, ktorý sprevádza klientov v podstate kdekoľvek na svete, je pri udržiavaní si telesnej a duševnej kondície neodmysliteľným pomocníkom horský bicykel. Venuje sa aj atletike, lyžovaniu a kondičnému behu do kopcov. „Podotýkam, že profesionáli sa ma nespýtajú koľko mám rokov. Osobnosti v našej brandži sa v prvom rade zaujímajú, či som pred sezónou v dobrej kondícii.“ P. Rajtár hovorí, že priznanie sa k dobrej fyzickej forme vychádza aj z jeho vnútorného pocitu. „Keby som to v sebe necítil, nemôžem vziať úväzok a ísť s klientom povedzme na Matterhorn (najznámejší švajčiarsky vrchol vysoký 4478 metrov).“

V tomto roku, ako nám porozprával, na každom kroku bolo medzi horskými vodcami cítiť veľkú solidaritu. Dôvodom bola aj tá skutočnosť, že leto sa v Európe a aj v Alpách prejavilo veľmi suchým počasím. Ľadovce sa otvorili, objavili sa neobvyklé skalné a ľadovcové zosuvy a, žiaľ, niekoľko horských vodcov tento rok aj zahynulo. Práve ťažkosť sezóny podnietila obrovskú solidaritu týchto ľudí. „Médiami prebehla informácia, že Matterhorn bol v lete zatvorený. Nebolo to celkom tak. Liezol som s klientom Taliansky pilier a na zostupe z tejto hory spadla pod nami skalná lavína. Keď som prichádzal na najbližšiu chatu, ktorá je vo výške 3200 metrov, tak tam bolo množstvo horolezcov a turistov. Keď nás zbadali, vstali a začali tlieskať. Jeden francúzsky horský vodca sa ma vtedy spýtal,

kde som bol,

keď to spadlo. Chvalabohu nad tým, odvetil som. Vtedy sme si uvedomili, že sme na sebe viac závislí, ako by sa mohlo zdať. To je na tom to úžasné a hlboko ľudské.“ P. Rajtár často pôsobí vo francúzskom Chamonix. Horskí vodcovia tým, že sú členmi Medzinárodnej únie horských vodcov, pracujú, takpovediac, bez hraníc. Pred asi piatimi rokmi bol v Kanade so svojimi klientmi a na letisku mu dali na počkanie, v priebehu niekoľkých minút, pracovné povolenie. Túto svoju skúsenosť pripisuje aj tomu, že organizácia horských vodcov je vo svete známa a vážená. „Naše povolanie je v Európe a vo svete známe. Aj cestovné agentúry idú vyložene po kvalitných službách. Napríklad, ak by sa vám stala so mnou na túre nehoda, máme zaplatené poistenie aj vo vzťahu k inej osobe.“ Vodca však musí mať väčšiu rezervu síl a vedomostí ako klient. „Stalo sa mi v tomto roku, že keď bol vrch veľmi zaľadnený a nedali sa na asi tristo výškových metroch použiť žiadne istiace prostriedky, musel som sa vrátiť a navŕtať ľadovcové skoby, čo si vyžiadalo dvojnásobok času. K bivakovej chatke v horách na švajčiarskej strane sme prišli okolo 17. hodiny. Môj klient bol už veľmi fyzicky zmenšený. Núdzovo sme tam prenocovali. V chatke sú dve drevené postele a dá sa tam prečkať noc a na druhý deň v peknom počasí sme to doliezli. Vďaka tomu, že sme neboli rýchlejší, unikli sme skalnej lavíne.“ Vlani, keď P. Rajtár zostupoval s klientom

vo veľkej víchrici

z Mont Blancu, doháňal francúzskych vodcov. Keďže mal len jedného klienta a oni po dvoch a bolo to v pomerne náročnom skalnatom teréne, uhli sa mu. Keď už bol dole, kolegovia sa opýtali Krištofa Provita (svetová horolezecká osobnosť), kto je ten človek, čo ich predbehol. A on im povedal: To je Slovák Pavol. Takto ho teraz v zahraničí volajú a poznajú pod týmto menom. Porozprával nám aj ďalšiu skúsenosť, ktorá hovorí o spolupatričnosti ľudí tejto profesie. V tomto roku sa asi trikrát stretol s Rikim Andenblattenom, zermattským horským vodcom, ktorý, ako sme sa dozvedeli, narodil sa v tom istom roku, ale aj mesiaci a dokonca dni ako P. Rajtár. Tiež ešte pracuje a je v skvelej forme. „Pri ostatnom stretnutí mi povedal: Vieš, aký som šťastný, Pavol, že my dvaja sa stretávame?“

Horský vodca musí dbať o zdravie klienta, dávať na neho veľký pozor. Ako hovorí Pavol Rajtár, vodca však nie je Boh. Preto sa môže čokoľvek prihodiť. „Mal som jedného vynikajúceho priateľa, francúzskeho vodcu. Bol jeden z najlepších, akí sa v Alpách pohybovali. Robil presne tú istú túru na Matterhorn ako ja, ale o niekoľko dní skôr. Z vrcholu zatelefonoval manželke, že je tam a začína zostupovať. Asi o tristo metrov nižšie však spadla na neho skala a zabila ho.“ Aj takýto je obraz povolania horských vodcov.

V zime prenášajú svoje aktivity do Himalájí a Južnej Ameriky. P. Rajtár už asi päťkrát pracoval v tejto časti amerického kontinentu. Sú tam

nádherné hory

a zima sa tam dá veľmi dobre prečkať. Zaujímalo nás, ako sa pripravuje na neznáme terény vo vzdialených krajinách. Hovorí, že najprv treba získať čo najviac informácií. Keď príde do niektorej z krajín, kde sú vodcovia členmi únie, tak sa stretnú a vymieňajú si poznatky. „Opýtam sa na podmienky a na konkrétnu horu. Buď mi ju odporučia, alebo poradia nejakú alternatívu. Bol som napríklad v Peru s dvoma klientmi a hľadal som pre nich alternatívu. Prišiel som do vodcovskej kancelárie, aby mi poradili. Vybral som si horu, presne mi popísali kde a ako mám postupovať. Potom sme sa vydali na cestu a prišli do chudobnej indiánskej dedinky, kde bolo treba nájsť nosiča. Prišiel ku mne sympatický, bosý Indián Juan. Sú to mimoriadne milí a čestní ľudia. Zo zašpineného vrecka vytiahol certifikát - doklad o tom, že má skúšku, aby mohol nosiť s mulicami náklady. Vidíte, bez certifikátu ani tam nepracujú, čiernu robotu tam nepoznajú.“

Pretože horskí vodcovia sprevádzajú záujemcov takmer všade tam, kde o to požiadajú, zaujímalo nás, či existuje medzi týmto ľuďmi žiarlivosť, keďže si vlastne preberajú klientov. Lebo, mohlo by sa zdať, že keď príde niekto z inej krajiny, berie domácim prácu. Aké sú medzi vami vzťahy? Spýtali sme sa. „To je práve poslaním únie, že medzi nami to vynikajúco funguje. Keď mám napríklad v Gründenwalde (Švajčiarsko) tri, ale štyri dni voľno, čakám na ďalších klientov a zastavím sa vo vodcovskej kancelárii. Skôr ako tam otvorím ústa, dievčina, ktorá ju vedie, sa ma opýta:

Nie si voľný?

Hovorím, že som, mám momentálne voľno. Môžeš teda zobrať túry? Zaplatím šesť percent daní a všetko je v najlepšom poriadku.“ Najväčší záujem vraj vždy býva o najväčšiu horu v krajine. V prípade Slovenska je to Gerlachovský štít. P. Rajtár s potešením konštatuje, že v posledných rokoch sa zvýšila klientela so záujmom o ťažké horolezecké výstupy aj na menej známe tatranské vrcholy. Táto profesia aj u nás doma naberá na kvalite. Vysvetlil nám, že toto povolanie je viac o horolezectve ako turistike. Veď neraz sa človek musí položiť na skalu a liezť. Aby horskí vodcovia vyžili, musia pracovať ročne 120 až 150 dní. Pri nižšom výkone je réžia príliš vysoká. V tomto roku sa mu stalo, že v istom čase bol každý deň na túrach v našich Tatrách, vrátane utorka. Ale už v stredu mal úväzok v Rakúsku. „Keď som potom s klientom zostúpil z hory, naša Božka (pracovníčka kancelárie Spolku horských vodcov vo Vysokých Tatrách) mi už volala, že kde som, lebo zajtra sú všetci vodcovia obsadení, ale ešte sú žiadosti o ďalšie túry. Hovorím jej, Božka, už som na hraniciach, ale v skutočnosti som nebol ešte ani prezlečený. Bolo treba prejsť autom osemsto kilometrov, z toho 350 kilometrov som šoféroval ja a ráno na druhý deň som už bol na túre na Gerlach.“

P. Rajtár - čestný predseda Národnej asociácie horských vodcov SR je od roku 1974 v kontakte s Medzinárodnou úniou horských vodcov, ktorá vznikla v roku 1965 pri storočnici prvého výstupu na Matterhorn. Vtedy sa alpské štáty - Francúzsko, Taliansko a Švajčiarsko dohodli, že pre uľahčenie výkonu povolania založia túto organizáciu. Doteraz sa jej členmi stalo 23 štátov. Funguje veľmi úspešne. Horskí vodcovia hovoria, že ako švajčiarske hodinky. Únia združuje okolo 5000 profesionálov na celom svete. Nie ale každý, kto sprevádza turistov po horách, je horským vodcom. Tí, ktorí absolvovali náročnú, tri až päť rokov trvajúcu prípravu, chápu vodcovstvo ako povolanie a robia ho na základe živnostenského listu. Medzi touto prácou a koníčkom, ktorý je neraz nesprávne interpretovaný ako vodcovstvo, je zásadný rozdiel. Spočíva v trénovanosti a odbornosti. Horskí vodcovia po absolvovaní viacročnej teoretickej i praktickej prípravy dostávajú certifikát oprávňujúci ich k vodcovstvu. Jeho platnosť sa u nás obnovuje každé tri roky. „Za našu profesiu sme platení, ale nerobíme to pre peniaze. Kto by v tejto profesii videl len zdroj obživy, tak veľmi rýchlo skončí,“ dodáva P. Rajtár.

Vladimír Turanský