O ČOM JE MALOSŤ

A O ČOM VEĽKOSŤ?

Peter Kasalovský

Aký je svet pred tohtoročnými vianočnými sviatkami? Aké je Slovensko? To by boli klasické otázky, na ktoré nech odpovedajú zodpovední. Predovšetkým politici a duchovní vodcovia, predstavitelia svetových, regionálnych a medzinárodných organizácií, ale aj hospodárskych a vojenských zoskupení, osobitne však prezident Spojených štátov G. W. Bush. Každý z nás si urobí názor a v konečnom dôsledku posúdi, ako vníma ich konanie. Čo robia pre to, aby konečne zavládol mier a svet sa sústredil na mierový život. Na taký, aby bol pre čo najviac ľudí dôstojný, kultúrny a v relatívnom hmotnom dostatku.

Znie to priam ako sci-fi, lebo k týmto cieľom sa ľudstvo derie či skôr prediera aspoň odvtedy, čo si pamätám. Pri spätnom pohľade na polstoročie a na posledné roky našej reality nepociťujem potrebu prejavovať nadšenie, ale čoraz väčšmi vnímam, že k métam ideme pomaly a v určitých momentoch aj pospiatky. Akoby ľudstvo bolo a v jeho rámci takmer všetky národy nepoučiteľné. Najprv urobí krok vpred a potom jeden alebo jeden a pol späť, čo potvrdzuje celkový stav civilizácie a jej priam večných problémov. A, žiaľ, aj tých najzákladnejších, ktorými je pitná voda, potraviny a zdravie.

Kde sa nachádzame na myslenej vývojovej špirále? Odpoveď poskytuje plejáda televíznych staníc v našich domovoch. Sme ľudskejší a sme zodpovednejší ako naši predkovia? Alebo vnímame svoj život - žitie naďalej ako boj, prípadne ako reťazec súbojov, konfliktov a konfrontácií v mene svätých princípov a cieľov, ale oproti časom minulým v iných životných podmienkach? Aké vôbec sú tie správne princípy a ciele? Príliš často sme totiž presviedčaní vyvolenými politikmi o potrebe kompromisov či vstupov na obchádzkové trasy, z ktorých je viac ako dosť komplikácií v životoch obyčajných

Máme svoje rodiny, ktoré sú tiež malými a svojím spôsobom veľkými svetmi. Inak povedané, sú odrazom toho, ako sa vyvíjajú veľké veci. Avšak veľké veci sú neraz konkrétnymi dôkazmi o ľudskej malosti, ba skôr prízemnosti, príšerného egoizmu a majetníctva, pričom každodenne ich máme na stole. Výnimkou nebude ani ten sviatočný, ale jeden nebotyčný rozdiel tu bude. V tom, že, obrazne, práve počas týchto sviatkov opäť raz a v dejinne krátkom časovom úseku nadobudne najpríťažlivejší rozmer človek slušný a tolerantný so svojimi želaniami. Nedeformovanými a hodnými jeho obrazu pozemského.

V tomto čase sa približujú naši poslovia k iným planétam a my stále tušíme prítomnosť iných civilizácii v nekonečnom kozmickom priestore. Dešifrujeme DNA a vôbec ľudský genofond, a pritom sme pokúšaní možnosťou klonovať sa, tak konečne nachádzajme v sebe to, čo je na človeku najvzácnejšie, najpríťažlivejšie a najdokonalejšie, a pritom známe odjakživa, ale vždy predsa len cieľom. Aby sme stáli neohnuto, bez bázne a strachu ako ľudia, a zároveň občania, a najmä, aby sme mali vždy dosť vôle konať dobro. Po tom túžime, ale je viac ako dosť tých, ktorí si navrávajú, že sú práve takými ľuďmi.

Nestačí len skloniť hlavu, a donekonečna sa presviedčať, že od zajtra budem iný, lepší a človečenskejší. Žiaľ, aj v tomto novom storočí máme pred sebou kardinálny problém, ktorým je budovanie kontrolných systémov po všetkých líniách. Aj preto, že v tom našom čase sú k dispozícii také technológie, ktorých využívaním, a najmä zneužívaním možno obmedzovať slobodu jednotlivca a vôbec deklasovať to, čo je dnes považované za demokratické a všeobecne prospešné. V tomto čase stojí za to porozmýšľať o tom, ako byť vždy v ľudskej norme, a skončiť s tým večným zaväzovaním sa k dobrote.

Peter Kasalovský