Účet má privysokú cenu

Komentuje Eleonóra Bujačková

Ešte pred niekoľkými mesiacmi sa našlo nemálo obhajcov ešte stále „nie celkom štandardného“ trhového prostredia tejto krajiny a deravého právneho inštrumentária. Dnes sa už skepsou - okrem tých, ktorým daný stav vyhovuje - netají takmer nikto. Renomovaní odborníci stále hovoria o chamtivosti ľudí, ktorí sa etablovali na vysokých pozíciách v rôznych brandžiach, neskrývajú svoje znechutenie nad neprehľadnosťou a praktikami nášho politicko-hospodárskeho fungovania. A tak dnes opäť, ktovie už po koľký raz, voláme po väčšom poriadku, pozastavujeme sa nad rozmáhajúcou sa korupciou (a koľkože je vlastne tých, ktorí korumpujú, devalvujú hospodárske, politické vzťahy), opozícia sa pre zmenu cíti na koni... Krajinu obchádza vlna kritiky a rozhorčenia, verejnosť volá po menách vinníkov. Hoci o tom, kdeže sa vzali v relatívne veľmi krátkom čase stámiliónové majetky jednotlivcov a čo je za nemohúcnosťou zodpovedných orgánov vyrovnať sa so zástupcami dlžníkov, ktorí dodnes hrajú so štátom hru na schovávačku o „sprivatizované“, ale dodnes nesplatené podniky, prečo vôbec sa neplatenie dlhov a pohľadávok stalo doslova metlou solídneho podnikania, čím vysvetliť laxnosť správcov štátnych financií k daňovým únikom a ich rýchlemu rastu, prečo sa táto krajina tak nelichotivo zaradila medzi tie, v ktorých sa prakticky beztrestne kradne.

Tieto a mnohé iné otázky, ako sa s prihliadnutím na rozjatrenú verejnú mienku dá predpokladať, nebude ľahké zodpovedať lacnými odpoveďami. Pravdivejšie vysvetlenie sa musí hľadať pod povrchom v spoločnom menovateľovi všetkých varovných prejavov zlyhávania systému, ktorým má byť korektné trhové prostredie fungujúce na základe slobodnej súťaže, nezanešvárené korupciou a podvodmi. O hlbších príčinách sa možno isto sporiť, jedna sa však dá sotva spochybniť: ak sú národu, hoci iba dočasne, nastavené iné preferencie ako kritériá práva, morálky a fair play, ťažko džina uvoľnených mravov vypusteného z fľaše vracať späť. Presne to je náš problém. Splácame cenu ani nie tak za rýchle tempo privatizácie ako skôr za benevolenciu, privreté oči a najmä privatizovanie bez efektu.

Cena možno nemusela byť taká vysoká, keby sa na prekrytie medzier v narýchlo spichnutej legislatíve a obmedzení rizík z toho vyplývajúcich spojila aspoň jasne deklarovaná politická vôľa a úsilie mužov pri kormidle transformácie presadzovať korektnosť a priehľadnosť majetkových transakcií. Nestalo sa.