Ten náš čas medzisviatkový

Ako to už v redakciách býva, okolo sviatkov, a najmä medzi nimi, býva kríza. Kríza v podobe nedostatku špičkových, originálnych redakčných materiálov. Je to pochopiteľné, veď sa „nič nedeje“, štátni úradníci, poslanci, riaditelia i radoví zamestnanci si vyberajú voľno, a tí, čo majú školopovinné dietky, oddychujú dokonca až do 10. januára. Napriek tomu sme si v oddelení povedali, že sa aspoň telefonicky „pozrieme“ na predbežné hospodárske výsledky niektorých fabrík. Veď všade výroba zastavená nemôže byť. Ak sa mi aj niekde ozvali, predstavili sa mi ako nekompetentní.

Tak ako aj v istej firme na Záhorí. Keď som si pýtala riaditeľa, hlas na druhom konci telefónu sa ma úprimne spýtal: „Ale, dušinko, co ste spadua z mjesíca? Šak včil nerobí ani panština, ani chudoba!“ Na otázku, do akej kategórie sa ráta ona sama, dostalo sa mi odpovede: „Ná, šak já sem enem vrátnička!“

Po šiestich márnych pokusoch som sa odhodlala prerušiť domnelú siestu môjho priateľa, úspešného podnikateľa a generálneho riaditeľa prosperujúcej spoločnosti. Vrátnička zo Záhoria by ho iste zaradila medzi panštinu, ale čuduj sa svete, on bol práve na ceste do zahraničia, kde mal dôležité rokovanie. Konečne ten pravý, potešila som sa a poprosila ho, aby na chvíľu odstavil svoje auto a povedal mi pár slov o tom, ako v končiacom roku gazdovali.

„Boli sme takí výborní, že ti nedám ani jediný údaj! Myslíš, že sa chcem dostať do zorného uhla výpalníkov ?“

Po tomto odzbrojujúcom argumente som si zbalila tašku a z redakcie odišla.

Nora Machutová