Kto nájde vyhovujúci recept?

Komentuje Eleonóra Bujačková

Plány zamestnanosti sú štandardným nástrojom sociálnej politiky krajín Európskej únie. Aká teda je miera nezamestnanosti v týchto krajinách zvyčajná? EÚ, ku ktorej sa upínajú naše nádeje, trpí v priemere dvojcifernou nezamestnanosťou. Pri hlbšej analýze zistíme, že značné percento tvoria dlhodobo nezamestnaní, teda tí, ktorí žijú na podpore dlhšie ako jeden rok. Zamestnanosť v akejkoľvek demokratickej krajine je záležitosťou trhu. Vláda nemá nijakú možnosť nariadiť podnikom (ani štátom vlastnených), koľko osôb majú zamestnať. Miera nezamestnanosti teda závisí na dopyte zo strany zamestnávateľov, inými slovami od toho, či sa prijímanie nových pracovníkov vyplatí. Ako však postupovať, aby sa tvorba nových pracovných síl vyplácala? Prax hovorí o dvoch cestách: buď zaviesť dotácie, alebo znížiť cenu pracovnej sily. Dotácie na tvorbu pracovných síl sa na prvý pohľad zdajú dobrým nápadom: dajú sa zaviesť rýchlo a adresne. Ide však o veľmi drahé riešenie, ktoré musí niekto zaplatiť. A kto to bude? Áno, nikto iný, než iné podniky, ktoré sú nútené šetriť a prepúšťať.

Pohľad na štatistiky nezamestnanosti v Nemecku alebo Francúzsku je výrečný. Na rozdiel od všeobecne rozšírenej povery nie je žiadnou zárukou poklesu nezamestnanosti ani hospodársky rast. V rokoch 1994 -1998 vzrástol hrubý domáci produkt Európskej menovej únie celkom o 12,4 percenta, kým nezamestnanosť dosahovala počas tohto obdobia priemernú hodnotu 12,2 percenta. Ako je to možné? V dôsledku drahej pracovnej sily boli európske podniky nútené investovať do moderných technológií. Hospodárstvo rástlo, avšak nezamestnanosť zostávala vysoká napriek všetkým dobre mieneným (a zbytočným) vládnym plánom. Oveľa nižšia nezamestnanosť je zvyčajná v krajinách, kde je pracovná sila lacnejšia vďaka nižším daniam a sociálnym odvodom. Z vyspelých krajín ide najmä o USA, Veľkú Britániu, Švajčiarsko a Japonsko. Z krajín nám bližších má relatívne nízku nezamestnanosť Turecko alebo Mexiko (6,9, či 3,2 percenta). Žiadna zo spomínaných krajín nevenuje veľkú pozornosť politike zamestnanosti. Americkí, švajčiarski, britskí, japonskí, tureckí či mexickí zamestnanci sú však zaťažení nižšími daňami a ich práca je preto lacnejšia.

Projekty zamestnanosti u nás preferujú podporu malého a stredného podnikania. Ešte stále skôr slovne, ako konkrétnymi opatreniami. Na strane druhej však veľké neúspešné podniky pomerne často podporovala a podporuje v rámci revitalizačného programu. Ekonomická logika akosi chýba. Všetky skúsenosti hovoria o tom, že nízka nezamestnanosť je otázkou nízkych daní a že akákoľvek vládna politika je celkom zbytočná. Čo z toho všetkého vyplýva pre bežného občana, ktorý má celkom oprávnený strach zo straty práce? Nespoliehať sa na žiadnu pomoc zhora, ale zvyšovať svoju hodnotu na trhu práce: zvyšovať svoju pracovnú kvalifikáciu, investovať do vzdelávania a byť pripravený aj na zmenu kvalifikácie. Ibaže to všetko sa „rentuje“ len v normálne fungujúcich ekonomikách. V tej našej je situácia na trhu práce ešte stále niekoľkonásobne zložitejšia.