Majú svoj vlastný život

Iba v málo múzeách možno vidieť také výnimočné diela takých autorov ako je napr. Gogh či Vermeer. V tom však ich nevyčísliteľná hodnota netkvie. Všetky plátna tu vystavené patria do kategórie zmiznutých. Boli ukradnuté, zhoreli alebo sa stratili či „zablúdili“. Je to krutý paradox: práve preto, že ich nenájdete v žiadnom múzeu, ich cena stúpla. Skryté umenie je ešte tajomnejšie a silnejšie.

Do múzea nevedie žiadna cesta. Napriek tomu tu možno obdivovať plátna (považované za zmiznuté) takých autorov ako Rembrandt, Cézanne, Manet, Braque či Vermeer. Všetky „kúsky“ vo virtuálnom múzeu majú nevyčísliteľnú hodnotu .

Vermeerov Koncert (okolo roku 1665) zmizol pri mnohonásobnej krádeži v Bostonu. Tajomný Vermeerov svet, ktorý sa hemží interiérmi za chladných zimných rán, dnešného diváka priťahuje zvláštnym spôsobom. „Koncert“ predstavuje jednu z najhorších strát, aké bostonské Múzeum Stewarta Gardnera utrpelo pri krádeži 18. marca 1990. Zmizlo niekoľko diel, ale žiadne nedosahovalo hodnotu tohto plátna. Vermeer po sebe zanechal sotva pár náčrtov a tento obraz je jedným zo štyroch desiatok, ktoré za celý život vytvoril.

Apeles: Ohováranie (okolo 300 pr. n. l.). Tajomne zmizla už v staroveku. Žiadne z diel Gréka Apela neprežilo do dnešného dňa. Keď v roku 1435 Leon Battista Alberti napísal spis „O maliarstve“, Apelovo dielo pripomínal už len starými popiskami, ktoré sa uchovávali v kláštoroch.

Jednou z podmienok, aby mohlo byť dielo či už maliarske alebo sochárske zaradené do tohto virtuálneho múzea, je jeho nedostupnosť. Nie je totiž známe, kde sú. Niektoré diela sa stratili už pred stáročiami, iné boli ukradnuté pred niekoľkými mesiacmi. Ako poslední Leonardo, ktorého si odniesol zlodej z jedného škótskeho hradu. Leonardo da Vinci a jeho Madonna s vretenom (1500 - 1510). Obraz, o ktorom sa až do augusta tohto roka diskutovalo o tom, či Leonardo bol alebo nebol jeho autorom. Polemika zmizla i s plátnom ukradnutým z Drumlanrigu. Dnes už nikto nepochybuje, že jeho majiteľ, vojvoda z Buccleuchu, na svojom hrade obdivoval skutočného Leonarda. Teraz už umeleckí kritici obraz študovať nemôžu. Madonna s vretenom sa stala súčasťou kolekcie na neznámom mieste.

Virtuálne múzeum má, bohužiaľ, iba virtuálnu podobu. K exponátom sa nemôžete fyzicky priblížiť. Po svete „behajú“ iba ich reprodukcie - farebné i čiernobiele fotografie, vyblednuté i kolorované. Má to však aj nejakú tú výhodu. Predovšetkým, že nemusíte vystávať v nekonečnom rade.

Kritici by si tu tiež prišli na svoje. Najmä preto, že sa tu miešajú stáročia, miesta i štýly. Všetky tieto poklady majú spoločné len jedno - sú stratené. K niektorým autorom akoby strata začala patriť - ako k Rembrandtovi či Van Goghovi. Ani najdokonalejšie bezpečnostné opatrenia nezabránili krádeži Van Goghovho Pohľadu na more ve Scheveningenu (1882). Obraz ukradli v decembri minulého roka z amsterdamského Van Goghovho múzea, ktoré je vybavené výnimočnými bezpečnostnými opatreniami.

Nie vždy majú stratu na svedomí zlodeji. Napríklad Rembrandtovu nástennú maľbu Posledná večera ničí vlhkosť. Na vine bývajú i katastrofy. A niektoré diela akoby boli priamo predurčené. Napríklad stredoveký maliar Cimabué, ktorému sa pripisujú počiatky jasu renesancie, jeho majstrovské diela nejakou podivnou náhodou priťahujú všetky možné deštruktívne udalosti od záplav po zemetrasenie.

Niekedy to nebola sláva, ktorá zlodejov na diela upozornila, niektoré sa stali slávnymi práve „vďaka“ ukradnutiu či potope, požiaru, vojne alebo inej katastrofe. Niektorí umelci získajú vplyv jednoducho preto, že ich dielo zmizne bez stopy.

Majstri a kritici renesancie vždy tvrdili, že najlepším dielom Michelangelovým nebol ani David, ani strop Sixtínskej kaplnky, ale jeho stratený obraz Bitka u Casciny. „Hoci božský Michelangelo vytvoril nádherné dielo v kaplnke pápeža Julia, jeho talent už nikdy nedosiahol úrovne dokonalosti, ktorú dosiahol v tomto obraze,“ napísal k Bitke... Benvenuto Cellini v 16. storočí. Už v Celliniho dobe sa stala Michelangelova Bitka u Casciny stratenou legendou.

Niekedy už sami autori vytvárali diela určené k zániku. V 20. storočí napríklad Marcel Duchamp - jeho Nevesta zobliekaná nápadníkmi - bola namaľovaná na veľkých sklenených doskách, ktoré popraskali pri prevoze do domu jedného zberateľa. Umelec škody neopravoval, naopak ich prijal za vlastnú súčasť diela.

Keď však umelecký výtvor zmizne, neznamená to ešte, že dielo zomrelo. Skôr zmnožuje svoju moc. Čo je skutočne prekvapujúce, je pozorovať, ako nás dielo, hoci neprítomné, núti naň myslieť. A v tomto zmysle je takpovediac jasný dôkaz, že umelecký prejav vzniká v mysli.

(mb)